Návrat Carly del Ponteovej

Juhoslovanský prezident a žalobkyňa tribunálu sa nedohodli

Takže juhoslovanský prezident Vojislav Koštunica sa nakoniec predsa len stretol s hlavnou prokurátorkou haagskeho tribunálu Carlou del Ponteovou. No možno sa mal radšej držať svojich pôvodných zámerov a hrať sa na zaneprázdnenosť. Jednohodinový rozhovor sa vôbec neskončil slávne. Žiadne plánované vyhlásenie pre médiá sa nekonalo a švajčiarska právnička po debate rýchlym krokom zmizla za sklom svojej limuzíny. Až neskôr sa verejnosť dozvedela, že žalobkyňa sa ešte k téme vráti a vo štvrtok na záver návštevy Belehradu novinárom úprimne povie, čo si o celej veci myslí. A mám také tušenie, že z del Ponteovej návratu Koštunica radosť mať nebude.

Juhoslovanský prezident by si však na prokurátorkine nálady mal zvykať. Lebo ak jeho predchodca vo funkcii Miloševič mal svojho Holbrooka, ktorý mu chodil na rovinu povedať za akých podmienok dostane cukor, ale najmä kedy zaplieska bič, Koštunica zrejme na toto bude mať del Ponteovú. Jeho výhodou je, že sa mu nebude vyhrážať takým strašným bičom, skôr odopretím cukríkov. Nevýhodou je povaha haagskeho tribunálu, ktorý ako by sa chcel hrať na súd posledný. O čo ide?

Tribunál, dosť arogantne, považuje vlastný (čítaj americký) výklad krvavých balkánskych udalostí posledného desaťročia za jediný správny. A podľa toho sa aj správa. Stačí si pozrieť pomer obžalovaných Srbov, Chorvátov a Bosniakov a ich postavenie počas vojny a hneď je jasné, ktorému národu sa prideľuje koľko viny. O zaradení Albáncov na haagske zoznamy obvinených sa uvažuje až teraz, keď sa títo začínajú dostávať do konfliktu s medzinárodným zastúpením v Kosove. Predstaviteľom NATO Haag nehrozí. Lebo, ak aj hodili na oblasť niekoľko ton ochudobneného uránu, znečistili rieky a polia, ak aj ich bomby brali životy civilistom, bolo to v službe vyššieho dobra.

A potom súd boží by mal byť spravodlivý a milosrdný. Aspoň je to tak vo filmoch s množstvom komparzistov, ktoré pravidelne premietajú v televízii na Vianoce a Veľkú noc. V prípade činnosti haagskeho tribunálu však často vyznieva dojem, že nie je ani také dôležité, aby potenciálni vojnoví zločinci boli potrestaní, ale skôr to, aby ich potrestal práve tribunál. Ušľachtilá myšlienka sa tak trochu znevažuje. Omnoho praktickejšie a účinnejšie by totiž bolo povoliť, aby sa procesy s osobami obvinenými z vojnových zločinov konali aj v ich domovských krajinách. Pravda, v spolupráci s tribunálom. Nielenže by to spravodlivosť urýchlilo, vzhľadom na haagske obmedzené kapacity, ale dá sa predpokladať, že by viac obvinených dobrovoľne predstúpilo pred súd. Carla del Ponteová však takúto možnosť v štarte odmieta. Navyše krajiny regiónu, ktoré sa pokúsia presadiť takúto formu spolupráce (Tudjmanove Chorvátsko, dnešná Juhoslávia), sa vystavujú hrozbe krátenia zahraničnej pomoci a vyradenia z integračných procesov. V mene spravodlivosti tak v konečnom dôsledku pykajú nevinní obyvatelia.

Rastislav Boldocký