Ruský zrak vyzlieka Busha

Pôjde o tvrdšie, relatívne dobré či chladné vzťahy?

Éra žoviálnych objatí Billa Clintona a Borisa Jeľcina je skutočne preč. Úspešná inaugurácia 43. prezidenta USA oficiálne zhmotnila Bushove plány v zahraničnej politike, ktoré v prípade Moskvy znamenajú tvrdší prístup. Zatiahnu kohútik s finančnými dotáciami (okrem zdrojov na likvidáciu jadrových zbraní), kým ruský prezident nepovymetá všetky skorumpované kúty a nezrealizuje ekonomické a právne reformy. Na aké vzťahy sa má teda Rusko pripraviť? Romantika to nebude, naznačila nová poradkyňa prezidenta USA pre otázky národnej bezpečnosti C. Riceová. Na predvídavosť, ako tipujú ruskí analytici?

Predvídať možno vzájomnú obhajobu strategických záujmov. Pokračovať, a to oveľa tvrdšie ako za Bushovho otca (Putin totiž vyhlásil, že „za republikánov v Bielom dome boli vždy vzťahy dobré, aj keď chladné“), bude aj boj v otázkach národnej bezpečnosti a obrany. Predvídateľnosť vychádza už len z toho, že G. W. Bushova personálna výbava je až nápadne podobná šatníku jeho otca z roku 1988. Silní muži na ministerských postoch obrany a zahraničnej politiky sa len tak nevzdajú záujmov najmä na Blízkom a strednom východe (Irak a Irán, kde ruské porušenie zmluvy o zákaze dodávok zbraní Teheránu zrejme využije Bush ml. pri presadení vybudovania národnej protiraketovej obrany - NMD) a v oblasti ropou premočeného Kaspiku. Vzťahy s Moskvou môžu zostať aj naďalej dôležité, ale Bushovo želanie začať ich v oblasti bezpečnosti „bielou stranou, pretože Rusko a USA nie sú nepriateľmi ako v časoch studenej vojny,“ len hovorí o snahe USA zrevidovať ABM z roku 1972.

Studený mier

„Rusko bude musieť reagovať, aby bezpečne a účinne bránilo svoje národné záujmy. Je schopné prijať opatrenia, aby kompenzovalo škody utrpené v dôsledku rozmiestnenia NMD“ (generál V. Manilov). Je nepravdepodobné, že Rusko presvedčí USA vzdať sa protiraketového dáždnika. No otázne je, aký kompromis Moskva nájde, aby sa do konfliktu s USA nedostala. Len pred pár mesiacmi Pentagón rozvíril hladinu adrenalínu médií, keď informoval, že Rusko rozmiestňuje strategické bombardéry na Ďalekom východe. Hoci - práve na Aljaške pokračujú administratívne prípravy USA na vybudovanie radaru a hneď ako sa podarí prinútiť Kremeľ k revízii ABM, dostane zelenú aj protiraketová obrana za 60 mld. USD. Čaká teda Rusko teraz - po vyzlečení ho do trenírok za posledné desaťročie - studený mier?

Mätúca vrúcnosť?

Keď sa v roku 1985 po prvý raz stretli v Ženeve najvyšší predstavitelia ZSSR a USA M. Gorbačov a R. Regan, hovorilo sa, že je to začiatok konca studenej vojny. Išlo o ôsme stretnutie predstaviteľov oboch krajín na najvyššej úrovni od skončenia 2. svetovej vojny, presnejšie od roku 1959. Republikánec Reagan ako prvý súhlasil s obnovou vzájomného dialógu, avšak stroho ho držal v medziach bezpečnosti a úplného zákazu chemických zbraní. S Reaganom sa stretol Gorbačov štyrikrát, aby od roku 1988 pokračoval s jeho nasledovníkom Georgeom Bushom. Práve historická londýnska schôdzka G7 a Ruska v júli 1991 a vzápätí na to rovnako historická prvá návšteva G. Busha v Moskve priniesla studenej vojne predsmrtné kŕče. Vypracovanie mechanizmu prechodu na trhovú ekonomiku, pridružené členstvo v MMF a vo SB, prísľub USA udelenia doložky najvyšších výhod a uvoľnenie v celku 200 mil. USD vo forme úverov od G7, to bol len začiatok. Začiatok rokovania s Ruskom ako partnerom, od ktorého sa žiadalo odstránenie Varšavskej zmluvy a všadečíhajúcej vojenskej výzbroje. Zmluva START z roku 1991 o 30-percentnom znížení počtu strategických jadrových zbraní bola dielom G. Busha a M. Gorbačova. Už vtedy Bush hovoril o vytvorení nového systému trvalej bezpečnosti v podmienkach predvídavosti. Tej predvídavosti, ktorú ruskí akademici očakávajú od Busha jr.

Rusko čaká na prvé kroky Bushovho syna, v auguste 1991 očakával G. Bush po zmarenom puči reakciu nového prezidenta Ruska, ambiciózneho B. Jeľcina. Vtedy požadoval záruky, že sa „nová studená vojna“ nevráti, a súhlasil s názorom, že sa „USA musia vyzbrojiť a musia byť veľmi silné“. Bush mal dôvod klásť podmienky - hospodárske reformy, boj s korupciou (Rusko malo v roku 1992 viac byrokratov ako za existencie ZSSR) a obmedzovanie jadrového arzenálu. Bush jr. dôvod nemá, ale žiada dnes presne to isté.

Pomoc za ústupky

Je otázne, ktorá americká administratíva bola pre Rusko prospešnejšia, resp. ústretovejšia. Ak sa hovorí, že vzťahy Clintona a Jeľcina boli romantické a demokrat v Bielom dome bol zhovievavejší na ruské problémy, treba dodať, že ruská kríza v roku 1993, resp. najmä v roku 1998, bola výsledkom krízy na ázijskom trhu. Vďaka Clintonovi síce Moskva pomoc dostala, ústretová bola aj SB a MMF, kam sa medzičasom Rusko začlenilo. Avšak práve za Clintona prišiel Biely dom do Fínska na americko-ruský summit v roku 1997 s ponukou: 4 mld. USD ako pomoc USA za ruský súhlas s rozšírením NATO, ktoré „nebude namierené proti Rusku“ (presne toto rezonuje pri americkom obhajovaní NMD). Je zrejmé, že začiatočná reakcia Jeľcina „nechceme návrat do studenej vojny“, sa začala zhmotňovať do recipročných podmienok (pravda, už voči Clintonovi): prebudovať ruský jadrový arzenál - minijadrové hlavice pozdĺž východných hraníc a zvyšovať export zbraní na úroveň USA. Podľa koncepcie národnej bezpečnosti Ruska z roku 1997 by mal dosiahnuť sumu 9,3 mld. USD (v roku 1996 to bolo 3,1 mld. USD). Odškodným mal byť pre Rusko aj Ustanovujúci akt z Paríža v máji 1997, keď sa Moskva stala partnerom NATO (bez členstva), ako aj denverské rozhodnutie o rozšírenie G7 na G8. Táto psychoterapia Západu pomohla k pokračovaniu zmluvy START II. (podpísaná v roku 1993 Bushom a Jeľcinom) predpokladajúcej maximálny počet jadrových rakiet dlhého doletu 3000 (USA 3500) do roku 2007.

Zo stoja do kolien

Každá Jeľcinova rošáda s výmenou premiéra viedla k výhradám USA k politickej a ekonomickej stabilite (podlomenej finančnou krízou), čo podmieňovalo pomoc Rusku. „Dnešnú úlohu NATO celkom nechápem. Bolo vytvorené ako protiváha ZSSR a východného bloku. Príčiny jeho zrodu už neexistujú, ale NATO sa rozširuje ďalej a šíri sa k našim hraniciam.“ Putin nezdedil výhody, ktorými pred G. Bushom disponoval Gorbačov a Jeľcin. ZSSR stiahol armádu z východného bloku a z Afganistanu, urobil sebakritiku potláčania reforiem v Poľsku, NDR, ČSSR a Maďarsku, súhlasil so zjednotením Nemecka a rozpustením VZ. Nepodmienil to recipročným zánikom NATO. To zostalo prítomné v západnej Európe, Japonsku, Kórejskej republike a inde. Hoci v roku 1997 Aliancia ubezpečila, že rozšírenie na východ neznamená rozmiestnenie tam jadrových rakiet, budovanie NMD znamená opäť nerovnováhu. „Rusko, ktoré na vybudovanie obdobného systému nemá peniaze, je toho názoru, že revízia zmluvy by podnietila nové preteky v zbrojení“ (námestník ministra obrany RF N. Michajlov).

Ak teda bol za vlády Busha sr. svet rozdelený do dvoch blokov a zodpovednosť za udržanie mieru spočívala najmä na USA a Rusku, Moskva je už vmanévrovaná do úlohy porazeného v studenej vojne, kde zodpovednosť prevzali USA a NATO. Avšak, pre USA je Rusko stále krajinou s najväčším potenciálom strategických zbraní a krajinou so silným regionálnym vplyvom. Takže očakávať od Busha jr. môže Moskva ekonomickú pomoc pri súhlase s ďalším rozširovaním NATO na východ, rozsiahlu finančnú pomoc pri vlastnom odzbrojovaní, resp. časový posun realizácie START-2 a príprav START-3 za ústupok vybudovania NMD. Putin vybudovaniu NMD nezabráni, je teda na ňom, akú výhodu pri START-2 a START-3 získa.

Slávka Blazseková