Na zamestnávanie jednoducho chýba klíma

Prečo sa slovenskej vláde nedarí riešiť problém nezamestnanosti?

Miera nezamestnanosti dosiahla v decembri minulého roka 18,8 %, teda nie 16,8 %, ako to uvádza v rozhovore pre rakúsky Die Presse ministerka financií B. Schmögnerová. Ak odhliadneme od verejnoprospešných prác, ktoré okrem asi 10-tisíc miest (tie pokračujú plynulo aj v tomto roku, ide o miesta s vyššou pridanou hodnotou) boli vo zvyšných asi 46-tisíc prípadoch, je zrejmé, že problém zamestnanosti sa vláde nedarí riešiť. Potvrdzuje to aj tzv. akčný program zamestnanosti, ktorý vláda koncom minulého roka predstavila. Tak ako v polovici svojho funkčného obdobia premiér potrebovať niečím zalepiť verejnosti oči a urobil to práve týmto akčným programom, tak sa po ňom teraz zľahla zem... Žiadne výsledky. Nečudo, vtedy svoj účel splnil a realizovať sa nemôže, pretože to bol iba zhluk fráz, bez konkrétnych projektov.

December bol na trhu práce zlý mesiac aj z iného uhla pohľadu. Prítok voľných miest dosiahol 5616 a medzimesačne sa znížil o takmer polovicu, 4-tisíc miest. Ako je to možné v čase, keď má kulminovať výhodnosť rekordného ročného prílevu zahraničných investícií? V čase, keď priemysel a ďalšie odvetvia vykazujú rast? Dôvodov je hneď niekoľko. Dominuje slabá motivácia

domácich aj zahraničných podnikateľov na priberanie nových pracovníkov. Na Slovensku až

tri pätiny

mzdových nákladov firiem pohltia dane a poistné príspevky. Z každej koruny mzdových nákladov na tieto účely odtečie približne 58 halierov. Nad úroveň hrubej mzdy platia zamestnávatelia za svojich pracovníkov ešte 38 % hodnoty mzdových nákladov do poistných fondov. SR sa tým zaraďuje medzi také krajiny, ako je Rakúsko, Nový Zéland, ale už sme pred USA, Japonskom i Mexikom, pričom v týchto prípadoch ide o krajiny so zabehnutou ekonomikou. Pre zamestnávateľa je teda naberanie nových ľudí skôr strašiakom ako pomocou, pretože za prenájom pracovnej sily platí v skutočnosti viac ako dvojnásobnú cenu oproti tomu, čo zamestnanci môžu reálne využiť. Preto radšej pri vysokých mzdových nákladoch volia nahradenie pracovnej sily iným výrobným faktorom - kapitálom.

Preto toľko proklamovaný celoročný 12-percentný rast priemyselnej výroby nie je dostatočný na to, aby potiahol a riešil problémy vysokej nezamestnanosti. Veď ak za tejto situácie nezamestnanosť rastie či stabilizuje sa iba pre trojpercentnú záchranu zo strany verejnoprospešných prác, už na prvý pohľad niečo

nie je zdravé.

Nemožno akceptovať argumenty politikov, že tento vývoj ide na vrub reštrukturalizácie. To by sme doteraz museli pracovať v podmienkach manufaktúr, aby sa výrazný rast priemyslu nepremietol aspoň na zastabilizovaní počtu nezamestnaných (nič na tomto konštatovaní nemení ani pokles v stavebníctve, ktorý tieto pozitívne vplyvy priemyslu čiastočne neguje). Vidno to aj z iného údaju: rast hrubého domáceho produktu o 1 % vyvoláva rast zamestnanosti len o 0,13 %. Z toho by si mala vláda zobrať ponaučenie a vidieť podnikateľov nielen ako prostriedok na platenie daní do štátneho rozpočtu, ale aj ako zdroj zamestnanosti. Tento prístup jej však stále chýba...

Riešeniu problému nezamestnanosti malo pomôcť

viacero opatrení

ministerstva práce, ktoré sprísňovali poberanie podpory v nezamestnanosti a preraďovali poberateľov podpory do kategórie nižšej sociálnej podpory. Ani to však nepomohlo, v decembri pribudlo 20 8832 poberateľov podpory a ubudlo iba 11 640. Keď ubúda pracovných miest pri stabilizácii a rozvoji ekonomiky, ako to tvrdí vláda, vysvetlenie je len jedno. Reštrukturalizácia. Ale tento argument vlády sa obracia proti nej. Z trhu práce možno odvodiť štruktúru zahraničných investícií a štatistiky to potvrdzujú: väčšina z nich, a s tým súvisí aj zvýšený dovoz v posledných mesiacoch, ktorý okrem spotrebného tovaru zaznamenali aj technológie a stroje, je motivovaná výmenou modernizáciou výrobných liniek a privatizáciou strategických podnikov. Pri takýchto investíciách sa však nenaberajú noví zamestnanci, naopak, buď nové linky obsluhuje rovnaký alebo menší počet ľudí a pri privatizácii sa ešte navyše prepúšťa, pretože zahraniční investori nebudú trpieť

doterajšiu prezamestnanosť. Chýbajú však investície typu VW v automobilovom priemysle, ktorý ide rozšíriť výrobu. Jednoducho, zahraniční investori ešte nedôverujú slovenskej vláde a podnikateľskej klíme, aby tu začínali nové výrobné programy v miere, ako to potrebuje naša ekonomika. To však nie je kritika zahraničných investorov, oni sa správajú prirodzene. To vláda by mala odbúrať staré známe problémy: vysokú byrokraciu, pomalosť súdov, korupciu, vymáhateľnosť práva. Pri pohľade na privatizačné zámery vlády nás síce čaká bohatá žatva zahraničných investícií, ale z hľadiska trhu práce je zvrat nepravdepodobný. Analýza Združenia podnikateľských zväzov tento vývoj potvrdzuje, keď vo svojich záveroch hovorí: v rokoch 2001 až 2006 sa predpokladá zvýšenie prílevu zahraničného kapitálu, čo by mohlo zvýšiť zamestnanosť v pesimistickom variante o +0,6 % a v optimistickom o 1,1 %. Súčasne však reštrukturalizačné vplyvy budú brzdiť rast zamestnanosti v oboch variantoch o -0,85 %.

Peter Višváder