Pridrahé ponaučenie

Komentuje Ladislav Kulik

Hoci médiá na západ od Holíča či Skalice už dávnejšie o tom hovorili, oficiálna správa k nám, presnejšie na ministerstvo hospodárstva, došla až v pondelok: Slovensko sa nedostalo do finálneho výberu lokality pre výstavbu nového závodu na výrobu malých automobilov vyhláseného nemeckou automobilkou BMW. Radosť z viac ako 20-miliardovej investície, o ktorú sa uchádzal u nás poltucet potenciálnych lokalít, sa teda zmenila na smútok a dodatok zo strany nemeckého koncernu o načrtnutí možností spolupráce na iných projektoch týkajúcich sa automobilového priemyslu sa dá prirovnať slovám útechy nad rozbitým džbánom, že „to nič, veď sa kúpi iný“. Slabou náplasťou je aj konštatovanie, podľa ktorého v poslednom období práve Slovensko zaznamenalo najväčší rozmach automobilizmu v strednej a vo východnej Európe. Hovorí sa, že nie je hanbou, keď zvíťazí lepší, no indície naznačujú, že nezdar sme si zavinili tak trochu aj sami. Príliš nerozvážne sme sa zachovali vtedy, keď sa o prípravách na lukratívnu investíciu malo skôr mlčať ako hovoriť, nerešpektovali sme zásady partnera. Slovensko už pozná prípady, keď sa odtiaľ stiahol nádejný investor, ponúkajúci kapitál a pracovné príležitosti práve preto, že sme predčasne prezradili jeho úmysel. Chodenie s kanónom na vrabce sa nevypláca ani keď sa SARIO ohradzuje tým, že predsa nik z rokovacích partnerov o dôležitosti utajenia informácií nehovoril. Zrejme by sme to mali vedieť. Ako vidno, získanie medzinárodných ostrohov nás v niektorých prípadoch vychádza draho a ešte potrvá, kým v podnikateľských salónoch, kde sa uzatvárajú dôležité dohody, budeme vedieť bez škrobenia chodiť vo frakoch.