Machiaveliánska inteligencia

„...najlepšie vždy dopadne ten, kto si dôkladne osvojí líščiu prefíkanosť. Musí však dokázať toto umenie utajiť, musí sa výborne vyznať v pretvárke a zastieraní. Ľudia sú takí slaboduchí, a tak veľmi sa pachtia za tým, čo práve potrebujú, že kto chce klamať, vždy si nájde niekoho, kto sa oklamať dá.“ N. Machiavelli (1469 - 1527)

Jeho meno sa stalo symbolom šikovného politického cynizmu a podrazníctva. Časť súčasníkov ho považovala za stelesnenie satana. Je zaujímavé, ako niektorí z jeho najväčších teoretických kritikov doviedli v praktickom živote k dokonalosti metódy, ktoré tak veľmi kritizovali. Machiavelli, ktorý väčšiu politickú príležitosť nedostal, ju iba dôkladne opísal.

Prečo o machiaveliánskej inteligencii hovoria vedci zaoberajúci sa etológiou, vývojovou neurobiológiou, evolučnou teóriou, psychológovia i psychiatri skúmajúci schizofréniu, stratégovia, politológovia i odborníci na psychologickú vojnu a manipuláciu s verejnou mienkou? Pretože sa ukazuje, že podvádzanie, klamanie, získavanie výhod na úkor iného príslušníka vlastnej skupiny majú hlboké vývojové korene. Náš druh, Homo sapiens, z nich nechal vyrásť zložitý strom s nerozlučne prepletenými

O teórii duševných stavov jej autori G. Woodruff a D. Premack vravia, že je systémom našich úsudkov o duševných stavoch, ktoré nemožno priamo pozorovať. Napríklad o túžbach, zámeroch a presvedčeniach, ktorými vysvetľujeme jednak svoje vlastné správanie, jednak správanie iných ľudí. Tento systém je možné chápať ako teóriu preto, že ho môžeme využiť na predpovede, ako sa budú iní ľudia správať. Je podstatou našej schopnosti „čítať“ myseľ, dušu, vedomie, citové premeny iných ľudí, odhadovať pohnútky a vyvodzovať predpovede z ich správania v budúcnosti. Je pravdepodobné, že teória duševných stavov (theory of mind) má vývojové korene, ktoré dnes možno vypozorovať napríklad u šimpanzov. V tom prípade by práve táto schopnosť našich mozgov bola niečím, čo nás navždy vydelilo zo sveta zvierat, ktoré ju buď nemajú, alebo ju majú iba v celkom zárodkovej podobe.

Machiaveliánska inteligencia je vedomosť, ktorá zo schopnosti nazvanej teória duševných stavov vychádza. Na základe predpovedí, ktoré z nej vyplývajú, je možné s iným jedincom alebo ich väčším počtom manipulovať, klamať ich a podvádzať a získavať tak výhody. Treba zdôrazniť, že pojem machiaveliánska inteligencia je vedecký pojem, ktorý je citovo a morálne neutrálny.

Výsledky pätnástich štúdií, skúmajúcich, či sú mladé šimpanzy, podobne ako malé deti, nositeľmi teórie duševných stavov, sú sporné. Pokiaľ sa preukáže, že šimpanzy nositeľmi tejto teórie nie sú, nemôžu mať machiaveliánsku inteligenciu, ktorá by teda bola výlučne ľudskou vymoženosťou. Je však možné, že šimpanzy získavajú teóriu duševných stavov - a spolu s ňou aj machiaveliánsku inteligenciu - v neskorších obdobiach svojho života ako deti alebo ju získavajú iným spôsobom. Vedci Andrew Whiten a Richard Byrne tvrdia, že ju šimpanzy majú. Dôkazom je o. i. schopnosť šimpanzích samičiek „obstarať“ si vlastného potomka so samčekom z inej skupiny, bez toho, aby to samce vlastnej skupiny zistili, ako aj schopnosť šimpanzov vytvárať koalície. Je otázkou, či do rámca machaveliánskej inteligencie patrí aj schopnosť s využitím dobrej stratégie hromadne zaútočiť na slabšiu šimpanziu skupinu, zabiť ich samcov, zobrať samičky či infanticída a kanibalizmus.

Evolúcia sa nezastavuje. Vo chvíli, keď v jej priebehu vznikla schopnosť umožňujúca čítať duševné stavy členov vlastnej skupiny, možno predpokladať, že vznikla aj schopnosť, ktorá ich čítanie sťažuje, napríklad tým, že sa z pozorovania dá iba veľmi ťažko vyvodiť čo má pozorovaný za lubom, ako sa bude správať.

Jednu zo zaujímavých teórií vytvoril vedec G. F. Miller z Londýnskej univerzity. Dokazuje, že okrem dvoch obranných stratégií chrániacich pred čítaním vlastných duševných stavov, ktoré boli známe už v minulosti (skrytie vlastného zámeru a aktívne podvádzanie), existuje ešte tretia stratégia. Klasickú stratégiu ukrývania vlastného zámeru používajú hráči hazardných hier, preto sa hovorí o stratégii pokerovej tváre. Stratégiu aktívneho podvádzania a dezinformácie používajú všetky tajné služby sveta, označuje sa však podľa tej z nich, ktorá formálne už neexistuje - stratégia KGB. Miller upozorňuje, že si teoretici, ktorí sa zaoberajú týmito dvoma stratégiami, nevšimli ďalšiu, dlho známu všetkým vojenským stratégom, športovým trénerom a odborníkom na teóriu hier, a to obranu využívaním náhodných prvkov v správaní. S nimi pracovali napríklad kapitáni ponoriek, ktorí mali preplávať oblasťou, kde na ne číhali protiponorkové systémy. Samozrejme, je dôležité, aby tieto systémy nedokázali predpovedať, kde by ponorka mohla byť, takže v priebehu „plazenia“ pod vodou náhodne menili smer. Smer a dĺžku odbočiek určovali vrhom hracej kocky. Tejto stratégii sa hovorí Proteova, podľa starogréckeho boha, ktorý unikal tým spôsobom, že sa pri pokuse o chytenie začal okamžite a nepredvídateľne premieňať, a tak prenasledovateľov prinútil, aby ho pustili.

Miller tvrdí, že aj proti stratégii pokerovej tváre i stratégii KGB účinne protiopatrenia existujú, kým proti stratégii Proteovej dobrá obrana nie je. Považuje ju za jedinú evolučnú stabilnú stratégiu v pretekoch s vývojom schopnosti čítania duševných stavov. Pojem „preteky“ používa v podobnom slova zmysle, akým je pojem preteky v zbrojení. Miller sa domnieva, že by Proteova stratégia mohla vývoj schopnosti čítať duševné stavy pritlmiť.

(mb)