Staré prosby a nové začiatky

Kariéru a úspech si mnohí ľudia zamieňajú s uctievaným fetišom

„...znovu je tu nový rok a stará prosba o štěstí...“ český básnik osobitého, nenahraditeľného štýlu Jan Skácel v tejto výstižnej vete (jednej z mnohých pravidelných novoročných prianí, ktoré posielal priateľom) zhrnul všetky naše podvedomé očakávania súvisiace s novým začiatkom roka: túžby, želania sa nemenia. Kto by nechcel byť šťastný...

Predsavzatia a plány závisia od momentálnej životnej situácie, predstáv o kariére či našej kondície. Vždy si však v prvom rade želáme pokoj v duši, zdravie, šťastie. Šťastie, ktoré pre mnohých znamená ocitnúť sa v správnej chvíli na správnom mieste a využiť náhodu, ktorá praje pripraveným. Alebo nebyť v nevhodnej chvíli na nevhodnom mieste. Tiež k nezaplateniu.

Otázne je, či si vôbec máme dávať nejaké predsavzatia, prešpekulovane plánovať a kalkulovať dopredu, keď sa všetko môže zvrtnúť v jedinom okamihu. Či by naozaj nestačila len tá „starᓠprosba o šťastie. A počínať si tak, aby sme si ho zaslúžili. Nie opakovanými frázami, na ktoré sa zabudne skôr, ako boli vyslovené. Činy totiž vždy bijú do očí viac ako vzletné slová, ktoré tak radi nonšalantne deklarujeme, robiac si potom všetko po svojom, lepšie povedané po starom. Vyberte si.

Kariéru a úspech si niektorí zamieňajú s uctievaným fetišom. Bývajú rozčarovaní z toho, že sa im nedarí zaradiť všetko a všetkých do svojich nalinkovaných predstáv, preladiť ich na svoj spôsob myslenia.

Azda je to všetko o niečom inom. Možno by sme si mali klásť a následne plniť predsavzatia počas roka a prvého januára si ich zrekapitulovať. Možno by sa mali týkať aj zdokonalenia sa v cudzích jazykoch, aby sme sa prestali cítiť v miniatúrnom päťmiliónovom štátiku ako pupok sveta a rozšírili si obzor aj o iné kultúry, spôsoby zmýšľania a vyjadrovania.

Možno by sme mali prestať vnímať charitu ako neraz lukratívnu mediálnu záležitosť a prispieť tým, ktorí sú na to odkázaní (určite by si dokázali predstaviť svoj život inak) bez teatrálnych výstupov a sebaprezentácií. Reč je najmä o úspešných podnikateľoch (ak sú meradlom úspechu peniaze), pre ktorých by schopnosť pomáhať druhým mala byť samozrejmosťou. Nie vždy ju zahrnú do svojich plánov. Sťažujú sa na nedokonalú legislatívu, vysoké dane, ktoré ich brzdia v rozmachu.

V našich zemepisných šírkach nie je o permanentných sťažovateľov núdza. Zabúdame alebo nechceme myslieť na to, že inde sú na tom ľudia neporovnateľne horšie, dokonca bez vlastnej strechy nad hlavou. Znie to „nelichotivo“, ošúchane, ale taká už realita niekedy býva. Nedokážeme ju vtesnať do zidealizovaného sveta, v ktorom sú všetci bezproblémoví a „in“. Nemusíme byť rodení altruisti, stačí trochu nabúrať vlastné sebectvo, sebastredné vnímanie svojho okolia.

Je prirodzenou túžbou mať sa dobre, byť finančne zabezpečený – peniaze naozaj znamenajú slobodu. Slobodu rozhodovania, výberu z mnohých možností. Jednou z nich je aj umenie užívať si života nezabúdajúc pritom na ostatných. Umenie byť vďačný za úspešné obdobie v živote pretože nič nemusí trvať večne. Akokoľvek sú naše úmysly úprimné, predsavzatia podporené pevnou vôľou, nadaním, hoci sme strojcami svojich osudov – niekedy nás okolnosti zaskočia nepripravených a zanechajú (v tom lepšom prípade) zmätených. Rozdiel je vo zvládnutí takýchto situácií, v našich postojoch.

Preto nezaškodí občas sa pokorne zamyslieť. Bez toho, aby sme museli zaloviť v pamäti, čo slovo pokora znamená.

Katarína Matejčíková

Snímka archív