Výnosný obchod, v ktorom to zapácha

Kedy sa už konečne skončí naháňačka za živočíšnymi odpadmi a ich konzumácia?

Nielen na zemiakové polia, ale aj nájazdy niektorých našich spoluobčanov na kafilérne zariadenia chovateľov hospodárskych zvierat, bývajú pravidlom. Takmer každodenne sa vodiči kafilérnych áut na Slovensku stretávajú s prípadmi, keď v poľnohospodárskych podnikoch nakladajú na vozidlo uhynuté zvieratá, ktoré však ktosi predtým rozporcioval a chýbajú im údy, či iné časti tiel. Kde napokon skončí takáto „šunka“? Mäso z uhynutých zvierat sa „dá pripraviť“ aj tak, že ho uvaria trikrát po sebe, vždy v novej vode, a potom skonzumujú. Aj to je obraz našej reality a zároveň súčasť poznatkov z neľahkej práce desiatok až stoviek vodičov kafilérií, ktorí každodenne jazdia po celom Slovensku a odvážajú na spracovanie tieto „kadávery“, ako zdochlinám hovoria odborníci. Takto nám opísal situáciu ľudí likvidujúcich uhynuté zvieratá a iný živočíšny odpad z družstiev, bitúnkov či hydinární - inžinier, vedúci asanácie a dopravy jedného takéhoto podniku. V okrese Nové Zámky mali prípad, keď skupina neváhala prepadnúť naložené kafilérne auto. Zastavili ho a vodičovi priložili nôž na krk. Vyskočili na korbu, rozporciovali zdochnutú ošípanú, a až potom mohlo vozidlo pokračovať v jazde. „Na vlastné oči som videl, ako na bitúnku uhynuté prasa, ktoré mäsiari hodili do kontajnera s črevami, žalúdkami a iným svinstvom, vytiahli štyri osoby. Preskočili najprv plot, pohrabali sa v nádobe, vzali ho a hodili do pristaveného žigulíka. Akcia bola blesková,“ rozpráva náš spolubesedník.

Počas návštevy dvoch z trojice fungujúcich slovenských kafilérií sme si vypočuli od ich vedúcich pracovníkov nielen takéto, pre nich už bežné príhody, ale aj množstvo názorov na úroveň a, najmä, organizáciu likvidácie tohto nebezpečného, zdravie ohrozujúceho odpadu. Viac alebo menej diplomaticky obhajovali práve ten svoj podnik a rovnako podobne kriticky sa vyjadrovali o svojej konkurencii. Pretože nás požiadali, aby sme niektoré ich myšlienky nespájali s menami, rešpektujeme to. Nemá totiž zmysel interpretovať

interné spory

okolo likvidovania živočíšnych odpadov. Nie sú z celospoločenského hľadiska až také podstatné, hoci vyplývajú aj z nedoriešenej či nedodržiavanej legislatívy či rozličných údajných krívd, týkajúcich sa napríklad aj investícií a pod. Nadriadený pracovníka, ktorý nám opísal uvedené príbehy, považuje tento stav najmä za dôsledok nášho „legislatívneho vákua“. Ako hovorí, už niekoľko rokov nie sú vymedzené presné pravidlá hry fungovania kafilérií. A keď nie sú pravidlá, všetko je akoby dovolené. Slovenské kafilérie sa medzi sebou doslova bijú

o zdochliny,

slušnejšie povedané o zákazníkov - chovateľov dobytka a hydiny, bitúnky, a teda vlastne o producentov živočíšneho odpadu, z ktorých mnohí si nerobia ťažkú hlavu z dodržiavania zákonných veterinárnych a hygienických noriem. Kafilérie nie sú schopné terajší stav vyriešiť, pretože by ako súkromné firmy mohli ohroziť svoju existenciu a prísť o surovinu. Chovateľ hospodárskych zvierat, ktorému uhynú kravy, alebo ošípané, im bez rozpakov okrem iného môže povedať: Ty nám robíš problémy, nechceme, aby si k nám viac pre kadávery chodil. „Keď náš vodič odmietne vojsť s kafilérnym vozidlom do hospodárskeho dvora pre mrcinu, lebo to je v rozpore s predpismi, tak to môže skončiť aj sťažnosťou, že sme nechceli asanovať uhynuté zviera. Neraz však nikoho nezaujíma dôvod, hoci napríklad takéto zviera niekedy nie je vytiahnuté ani z maštale,“ približuje ďalej situáciu vedúci asanácie a dopravy kafilérie. Pritom uhynutý dobytok by mal byť uložený v kafilerickom boxe na bezpečnom mieste. Tak hovoria predpisy. Po našej otázke, či sa dá kvantifikovať podiel chovateľov, ktorí takýmto a iným spôsobom porušujú stanovené pravidlá pri odstraňovaní zdochlín, nám spolubesedníci ukázali interný zoznam podnikov, ktoré tieto zásady podľa nich nedodržujú. V tejto kafilérii odhadujú, že asi

60 percent

z celkového počtu chovateľov, o ktorých majú informácie, porušuje zákonné veterinárne podmienky o uskladnení odpadov živočíšneho pôvodu.

Slovenské kafilérie sa nachádzajú v západnejšej časti republiky. Na strednom a východnom Slovensku sú len prekladiská, kde sa odpad zhromažďuje a následne odváža na veľkú vzdialenosť, pričom spôsob, akým je to celé organizované, niektorí označujú za protizákonný. Boli sme sa osobne pozrieť na nefunkčnú kafilériu za obcou Drienov medzi Prešovom a Košicami. Každý deň sa odtiaľ údajne odpady odvážajú, spravidla dvoma autami. Ide dovedna o šesť kontajnerov, po dva na korbe áut a jeden na vleku. Podľa odborníkov pri takejto zostave by sa odtiaľ denne malo odviezť asi 30 až 40 ton odpadov, pritom v tamojšej spádovej oblasti je ich „produkcia“ asi dvojnásobná. Kam sa podeje zvyšok? Skončí na mrchovišti? Ako sme sa tam dozvedeli, majiteľ bývalej kafilérie

dáva z mrcín

sťahovať kože. Podľa starostu obce Jána Štefaňáka sa kadávery odvážajú do kafilérie v Mojšovej Lúčke pri Žiline. Na otázku, či v Drienove zdochliny hnijú, povedal, že počas kontroly hygienici údajne nič také neobjavili. Spojili sme sa aj s riaditeľkou tamojšej Regionálnej veterinárnej správy Ivetou Šimanskou, ktorej sa s nami nechcelo moc rozprávať. Podľa nej tam nie je žiadna skládka a je zabezpečený denný odvoz.

V minulosti bola u nás rajonizácia kafilérií, v súčasnosti nie je. Vzniká preto neprimeraný konkurenčný boj jednak o surovinu, ako aj istá forma nečestnej súťaže.

Podľa získaných informácií sú prípady, keď pracovník kafilérie chodí po podnikoch, ktoré obsluhuje konkurenčná firma a prehovára dodávateľa živočíšneho odpadu, aby prešiel k nemu. „V súčasnosti nič nebráni tomu, aby ktorákoľvek kafiléria zvážala odpad z akejkoľvek oblasti Slovenska. Ak mi niekto napríklad zatelefonuje, že na východe republiky zdochol pes na besnotu, alebo prasa, nikto nezabráni, aby som tam neposlal auto a cez celú republiku viezol tento zdroj nákazy. Trochu to preháňam, ale v zásade to tak funguje,“ hovorí šéf vodičov, ktorí zvážajú odpad do kafilérie. Ukazuje nám pritom príslušné zákony a pripomína, že chodia asanovať uhynutý dobytok do okolia inej, konkurenčnej, a tá zasa do ich blízkosti. „Je to proti zdravému rozumu a neprospieva to ani nákazovej situácii. Keby boli jasné pravidlá, kafilérie by svoje rajóny neprekračovali.“ Ak kafiléria nie je zodpovedná za určené územie, strácajú pocit zodpovednosti aj producenti odpadov. Všetko to súvisí to s bojom o surovinu. „Toto kupčenie s nebezpečnými odpadmi je vážne a treba s ním prestať,“ dodáva. Kafilérie za jednu tonu živočíšnych odpadov

platia chovateľom

hospodárskych zvierat, bitúnkom a spracovateľom mäsa približne od sto do tisíc korún, hoci aj tu platí, že mrcinu a odpady berie ten, kto dá za ne viac. V minulosti existovala zásada, že tí, ktorí odpad „vyprodukovali“, za jeho odvoz platili. Dnes je to naopak, platia kafilérie a žijú z predaja výrobkov - mäsovokostnej múčky, tukov a ďalších produktov.

Technológia našich kafilérií je však podľa ich majiteľov a prevádzkovateľov na požadovanej úrovni, o čom sme mali možnosť presvedčiť sa. Dokumentuje to aj vzorka počítačových výstupov, podľa ktorej je evidentné, že predpísané parametre pri likvidovaní živočíšnych odpadov sa dodržiavajú. Aj úroveň hygieny v našich kafilériách je na dobrej úrovni a v jednej z nich sme sa dozvedeli, že za dlhé roky jej existencie nemali prípad ochorenia pracovníka z dôvodu jeho povolania. Okrem toho kedykoľvek bez ohlásenia môže prísť kontrolný veterinár. Keďže vedúci pracovníci našich kafilérií boli aj v nejednom podobnom zariadení v západnej Európe, poznajú ich úroveň. „Boli sme v najlepšej kafilérii na svete a zistili sme tam vážne nedostatky, pritom nám deklarovali, ako to treba robiť. Ale nechcem ich spochybňovať,“ uviedol jeden z nich.

(tu, kl, lk)

Text k tabuľke:

Na zázname je vidieť čas, tlak a teplotu, pri ktorej bol odpad spracovaný v dňoch 24. a 25. januára 2001.