Koľajnice Európskej únie dnes nemajú výhybky

Kandidátske krajiny sú pod komplexným drobnohľadom

V rámci diskusií o budúcom vývoji EÚ veľmi nezáleží na príslušnosti národných vlád k politickým prúdom. Boj s vyššou infláciou, nedeficitné rozpočty a znižovanie verejného dlhu sú dnes vnímané ako nevyhnutná súčasť európskej ekonomickej a politickej reality. Obsah európskej dohody, ktorá zaväzuje aj Slovenskú republiku k stále sa rozvíjajúcej liberalizácii spoločného obchodu či stanoveniu krátkodobých aj strednodobých priorít v rámci dokumentu Vstupné partnerstvo, neberie vôbec žiadny ohľad na politické zafarbenie. Vyvážená ekonomická politika „vedúca k zachovaniu vnútornej a vonkajšej rovnováhy, urýchlenie reštrukturalizácie v priemyselných odvetviach, posilnenie inštitucionálnej a administratívnej kapacity, zlepšenie kapacity v bankovom dozore či zlepšenie antimonopolného zákona”, to sú tie priority, ktorých splnenie je považované za samozrejmosť. Pokiaľ si chce vláda ušetriť problémy vo vzájomných vzťahoch s EÚ, treba sa vyhýbať nadmerným rozpočtovým deficitom, pristúpiť k zásadnej modernizácii štátnej správy, zabezpečiť vynutiteľnosť práva.

Hoci posledné hodnotenia z Bruselu sú pre nás v zásade optimistické, nemali by sme zabúdať na niektoré pasce. Jednou z nich je aj cyklus pôsobenia zahraničného kapitálu. Transformujúca sa ekonomika, to sú aj mnohé investičné príležitosti a s nimi sa do krajiny vlieva zahraničný kapitál. Po čase začína narúšať makroekonomickú rovnováhu (napríklad sa zhodnocuje koruna bez toho, aby to bolo podložené vývojom domácej ekonomiky, a vývoz sa stáva nekonkurencieschopným). Zahraničný kapitál reaguje na riziká silným odlevom, ktorá sa prejaví poklesom kurzu koruny, nasleduje zvýšenie úrokových sadzieb a prijatie nepopulárnych stabilizačných opatrení. Pre slabšie či ekonomicky menej kvalifikovanú vládu bude veľmi ťažké udržať krehkú rovnováhu.

Tou ďalšou pascou môžu byť aj parametre hospodárskeho rastu. Rýchly ekonomicky rast je takrečeno osudovou úlohou všetkých uchádzajúcich sa krajín, ktorých ekonomika podstatne zaostáva za úrovňou krajín EÚ. Rast však skrýva aj riziká tzv. prehriatia. Skúsenosti z Maďarska i Česka ukazujú, že udržateľný ekonomický rast v transformačnom období nemôže byť nadmerne rýchly a pritom nevyvážený. Predstava ročných temp vo výške okolo päť percent či dokonca viac sa ukázala nereálnou. Rýchly ekonomický rast narazí zvyčajne na bariéru platobnej bilancie (silné investície podporujú v prvom rade dovozy, takže manko obchodnej bilancie rastie, rastie aj zadlženosť podnikov, miest a obcí).

S rastom ekonomiky rastú mzdy a zvyšuje sa domáci dopyt. Pokiaľ je ekonomický rast podporovaný prevažne vonkajšími faktormi, ktoré nevyvíjajú dostatočný tlak na rast produktivity, predstihnú reálne mzdy výkon ekonomiky. Dôsledkom sú inflačné tlaky a následné znehodnotenie meny. Rast pritom musia „ťahať“ vývozné aktivity podnikateľskej sféry, nie domáci dopyt. Nezanedbateľným rizikom je aj životná úroveň. Politici aj odborári, samozrejme, vedia, že blahobyt závisí od výkonu ekonomiky, ale nikdy sa tvárou v tvár voličom nevzdajú pokusov, ktoré túto zákonitosť potierajú. Pod tlakom skutočnosti sa ekonomické recepty stávajú realistickejšie. Ak v budúcich mesiacoch dôjde k ďalšiemu zásadnému zníženiu životnej úrovne občanov, bude veľmi zložité dosiahnuť politický a spoločenský konsenzus. Náš hrubý domáci produkt na obyvateľa totiž v uplynulom roku predstavoval iba asi 40 % priemeru krajín EÚ. Pokiaľ ide o úroveň miezd, je zaostávanie ešte väčšie: úplné mzdové náklady na osobu vrátane sociálneho poistenia predstavovali napríklad v roku 1998 iba 17 % priemernej úrovne EÚ.

Slovensko patrí medzi najotvorenejšie ekonomiky Európy, ale nikto nás do tejto miery otvorenosti nenúti. Pasca je v tom, že slovenský trh je príliš malý, než aby sa mohol rozvíjať inak ako vďaka svojim exportným schopnostiam a medzinárodným vzťahom.

Eleonóra Bujačková