Kto a prečo zbiera výtvarné umenie

Dejiny zberateľstva sú dejinami umenia. Pravdepodobne prvým zberateľom výtvarného umenia bol praveký lovec, ktorý chcel vlastniť sošku svojho druha vytvorenú z hliny.

Dôvod, prečo túžil náš predok po tejto veci, bol pravdepodobne prostý: objavil u iného človeka schopnosť vytvoriť niečo, čo sám nedokázal. V tom boli do budúcnosti založené podmienky vlastníckych vzťahov medzi ľuďmi, pretože každému nie je umožnené dokázať niečo mimoriadne.

Možnosť užívať plody výnimočnosti formou zberateľstva je daná každému človeku, aj keď vždy inou mierou podľa jeho postavenia a bohatstva. Bez snahy hromadiť výnimočné veci by dnes neexistovala historická pamäť ani žiadne múzejné či umelecké zbierky.

Významní súkromní zberatelia výtvarného umenia kupovali sochy a obrazy hlavne preto, že dielo ich nejako oslovilo a oni mu „verili”. Na prelome storočia, keď sa moderné umenie dralo na svet za nezáujmu spoločnosti, francúzski akademici skvele po salónoch predávali svoje plátna. Dnes sú ceny týchto obrazov iba zlomkom cien diel impresionistov alebo fauvistov. V minulosti zbierala umenie predovšetkým šľachta, ktorá podporovala umelcov štedrými zákazkami, pričom investovať do umenia patrilo k bontónu a dobrému spoločenskému vychovaniu. Zberateľmi výtvarného umenia sa neskôr stávali bankári, priemyselníci, továrnici a obchodníci.

V prvej polovici práve skončeného storočia sa zberateľstvo výrazne rozšírilo. Súčasné umenie si obľúbili lekári, ale aj právnici a advokáti. Vlastniť a kupovať výtvarné umenie bolo nielen rodinnou tradíciou, ale spoluvytváralo aj spoločenskú prestíž. Vybaviť hotely, banky a kancelárie firmy obrazmi súčasných výtvarných umelcov bolo bežným zvykom a samozrejmosťou.

Po roku 1948 bolo u nás privátne zberateľstvo výlučnosťou iba obmedzenej skupiny obyvateľov, ktorí si túto tradíciu priniesli z rodinného zázemia. Mnoho zberateľov opustilo so svojimi zbierkami republiku. Podporu umenia prevzal štát. Rozdával však na základe svojich vlastných kritérií. Uvoľnené osemdesiate roky priniesli nový záujem o umeleckú tvorbu, začína sa aj v štátnej politike presadzovať nákup diel nielen klasikov, ale aj postmodernej mladej generácie.

Po roku 1989 prerástli priateľské vzťahy medzi zberateľmi a umelcami celkom prirodzene do priamej spolupráce pri vzniku nových súkromných galérií. Majitelia týchto galérií a zberatelia umenia v jednej osobe prezentujú vo svojich priestoroch niektorých svojich priateľov umelcov a snažia sa ich uviesť na trh.

Elity väčšinou umenie nezbierajú. Interiéry našej vyššej spoločenskej vrstvy až na výnimky zívajú prázdnotou, pokiaľ nie sú zaplavené spotrebným gýčom. Nová spoločenská vrstva bohatých súčasné výtvarné umenie nezbiera, neraz aj preto, že chýbajú kultúrne návyky, ktoré sa získavajú roky.

Pravda, v stálych expozíciách mnohých dnešných štátnych zbierok je vidieť, že sa často s veľkým rozhľadom a citom nakupovala tvorba umelcov určujúcich povojnový vývoj. Aj počas uplynulých rokov socializmu sa získavali kvalitné diela, niektorí autori sa získavali pre zbierky aj so značným rizikom.

Štátne inštitúcie dnes zápasia s nedostatkom financií. V štátnych galériách nie je situácia ružová. Štát nie je schopný uvoľniť dostatočné množstvo prostriedkov, aby sa zaplnili niekdajšie medzery, a dokonca vznikajú ďalšie biele miesta. Neraz sa diela z ateliérov zakúpia, ale na ich zaplatenie musia autori čakať mesiace i roky. Azda iba skupina osvietených sponzorov by mohla nepriaznivé podmienky zmeniť, aby sa teraz mohlo pomerne lacno nakúpiť to, čo budú naši potomkovia raz oveľa zložitejšie získavať.

Ide však o viac – o zachovanie kontinuity vývoja a jeho prirodzené zaznamenávanie a odborné hodnotenie i o zaradenie slovenského umenia do medzinárodných súvislostí. Mnoho sa zanedbalo, mnohé významné diela sú možno už pre verejnosť nenávratne „stratené“ v rôznych súkromných zbierkach.

(mb)