Sakrálna architektúra u nás

V priebehu stáročí prinášal vývoj kresťanstva mnoho architektonických i výtvarných podnetov. Katedra dejín architektúry a umenia Fakulty architektúry STU sa od svojho vzniku zaoberá výskumom architektonického dedičstva Slovenska.

Kolekcia asi 130 modelov sakrálnych objektov, ktoré v priebehu niekoľkých rokov vznikli, sú postupne za komisárstva doc. Ing. arch. Janky Krivošovej, PhD., vystavované v mestách Slovenska na výstave Sakrálna architektúra na Slovensku v modeloch poslucháčov katedry.

„Prístup k tvorbe sakrálnej architektúry bol v minulosti postavený na báze pokory, dnes presadzuje každý vlastné ego, chce zdanlivo objaviť to, čo tu ešte nebolo, zanechať po sebe stopu... V tom však nespočíva poslanie kostolov. Mnohí architekti nemajú ujasnené ich duchovné posolstvo. Pred štyridsiatimi rokmi sa pretrhla tradícia duchovnej výchovy a dnes to pociťujeme. Kostol nie je úžitková vec, nemôže sa stavať ako na bežiacom páse. V prvom rade má osloviť celé spektrum ľudí bez rozdielu veku, pohlavia, spoločenského postavenia. Nie však bohatstvom použitých materiálov, z ktorých cítiť množstvo vynaložených finančných prostriedkov.“

Práve vzťahom medzi informačným potenciálom súčasnosti a spôsobmi informácie o prostredí prichádzajúcimi do nášho vedomia, sa zaoberá doc. Ing. arch. Robert Špaček, CSc., dekan fakulty architektúry STU v Bratislave. Čo stojí medzi skutočnosťou a obrazom tejto skutočnosti? „Keď sledujeme históriu, dopátrame sa k bohato štruktúrovanému zobrazovaniu skutočnosti formou dvojrozmerných artefaktov, vytvárajúcich ilúziu trojrozmernosti, trojrozmerné artefakty zas menia mieru skutočnosti. Dramatický zlom nastal dnes, keď nastúpili informačné technológie a začal na nás pôsobiť pojem, nazývaný virtuálna realita. Táto technológia nás uvádza do iluzívneho prostredia bez hmatateľných artefaktov. Keď sme začali pracovať s počítačmi na škole, naším zámerom bolo, aby simulácie boli čím vernejším obrazom predstavovanej budúcej skutočnosti. Dnes sme sa však dostali k paradoxu, že sme sa do zobrazenia týmto médiom tak zamilovali, že v praxi sprojektujeme a následne staviame realizáciu toho obrazu. Preto by som vedel kritizovať mnohé objekty, ktoré na Slovensku vznikajú. Nielen z hľadiska formálnej kvality architektúry, ale aj preto, že mnohé sakrálne objekty súčasnosti nedokážu sprostredkovať duchovný zážitok. Možno je to nedostatkom prežitia... Som však presvedčený, že ľudia sa začnú i napriek napredujúcej technike spontánne vracať k potrebe dotyku so zemou, s reálnou skutočnosťou.“

Zora Petrášová