Otázniky nad zákonom o sociálnom zabezpečení

Od 1. 1. 2001 podľa § 4a ods. 1 písm. d) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 446/2000 Z. z. sa za samostatne zárobkovo činné osoby (SZČO) považujú aj osoby, ktoré vykonávajú umeleckú alebo inú tvorivú činnosť na základe zákona o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon č. 383/1997 Z. z. v znení neskorších predpisov) mimo pracovnoprávnych a obdobných vzťahov. Od 1. 1. 2001 sa upúšťa od podmienky „sústavného“ výkonu uvedenej umeleckej alebo inej tvorivej činnosti na základe vyhlásenia a nezohľadňuje sa ani skutočnosť, či sú uvedené osoby už SZČO z dôvodu výkonu inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo nie sú, či sú zúčastnené na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení napríklad ako zamestnanci alebo nie. A v tom spočíva vzniknutý problém. Takéto znenie zákona

má zmysel

iba pre osoby, ktoré vykonávajú „iba“ túto umeleckú alebo inú tvorivú činnosť na základe autorského zákona. Nedáva však zmysel pre subjekty, ktoré túto činnosť vykonávajú príležitostne popri svojom pracovnom pomere, napríklad pedagogickí pracovníci vysokých škôl, pracovníci Slovenskej akadémie vied, atď. Je potrebné uviesť, že ide aj o „nedokonalé“ legislatívne vyjadrenie. Zákonodarca zrejme zabudol (alebo nevedel?), že pracovnoprávne vzťahy vznikajú na základe pracovnej zmluvy, dohody o pracovnej činnosti alebo dohody o vykonaní práce. Avšak dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, teda dohody o pracovnej činnosti, ani dohody o vykonaní práce nemožno uzavierať na činnosti, ktoré sú predmetom ochrany podľa autorského zákona. Je preto otázne, prečo sa uvádza spojenie „mimo pracovnoprávnych vzťahov a obdobných vzťahov“. Za obdobný pracovný vzťah sa predsa považujú pracovnoprávne vzťahy prokurátorov a príslušníkov ozbrojených síl v činnej službe, teda tzv. služobné pomery (§ 4 Zákonníka práce). Z toho vyplýva, že uvedené spojenie „mimo pracovnoprávnych a obdobných vzťahov“ je nadbytočné, zbytočné a neplní žiadny účel.

Na základe uvedeného sa za samostatné zárobkovo činné osoby od 1. 1. 2001 považujú všetky tie, ktoré vykonávajú umeleckú alebo inú tvorivú činnosť na základe autorského zákona a nemajú uzatvorenú pracovnú zmluvu (ktoré vydavateľstvo bude uzatvárať s autormi

pracovné zmluvy,

keď nejde o zamestnancov vydavateľstiev?) a bez zreteľa na skutočnosť, či túto činnosť vykonávajú sústavne alebo iba príležitostne a či vykonávajú alebo nevykonávajú iné činnosti uvedené v odseku 1 tohto ustanovenia. Môžem iba veriť, že zákonodarca si zrejme vôbec neuvedomil, aké reštrikčné opatrenie uzákonil najmä vo vzťahu k vysokoškolským pedagógom, ako aj pracovníkom SAV, vedeckých ústavov, atď., kde súčasťou pedagogického, či vedeckého procesu je bezpodmienečná publikačná, tvorivá a vedecká činnosť práve podľa autorského zákona, ktorej výsledok sa dostaví mnohokrát po viacročnom, napríklad 5-ročnom pokuse, tvorbe, či literárnej činnosti, teda pri mimoriadne náročnom vynaložení úsilia na dosiahnutie akademického titulu, atď. nevyhnutného pre odborný a kvalifikačný rast (vyžadujúci a posudzovaný Akreditačnou komisiou) a ďalšie predĺženie pracovnej zmluvy. S týmito zamestnancami sa môžu uzatvárať pracovné zmluvy maximálne

na tri roky,

čiže na dobu určitú. V prípade, ak nespĺňajú uvedené kritériá (nemajú dostatočnú publikačnú, vedeckú, tvorivú činnosť, atď.), pracovný pomer sa s nimi opätovne uzavrieť nemôže. O mzdovom ohodnotení akademickej obce vari netreba hovoriť. Pre pedagóga (profesorov v dôchodkovom veku, ale nie pre asistentov) je maximálny plat s 25-ročnou praxou 12 990 Sk. Nie je to smutné? Alebo sa to zdá niekomu veľa? Podľa všetkého áno. Takže tieto subjekty bez toho, aby chceli či mohli podnikať, stali sa bez svojej vôle samostatnou zárobkovo činnou osobou. Nejde náhodou o obmedzenie slobody a rozpor s Ústavou SR?

V zmysle uvedeného od 1. 1. 2001 vzniká povinná účasť na dôchodkovom zabezpečení vraj „iba“ osobám vykonávajúcim samostatnú zárobkovú činnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v znení novely) za splnenia podmienky, že ich príjem podľa § 7 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov bol vyšší ako 100 tisíc Sk. Príjmom z tejto činnosti SZČO sa rozumie ročný príjem za rok 1999! Nejde náhodou o retroaktivitu (teda opätovne o rozpor s Ústavou SR)? Uvedeným ustanovením sa „vraj“ predpokladá zlepšenie podmienok na priaznivý rozvoj najmä malého podnikania. Na strane druhej sa však zhoršili podmienky na výkon vedeckej, pedagogickej a publicistickej, literárnej a umeleckej činnosti. Ak napríklad vysokoškolskí pedagógovia, ktorých ročný príjem z činnosti podľa autorského zákona (vedecký objav, publikačná činnosť - nevyhnutné pre

kvalifikačný rast

je vyšší ako 100 tis. Sk) vo väčšine prípadov tesne nad touto hranicou, napríklad o päťtisíc Sk, nadobúdajú postavenie SZČO na účely sociálneho zabezpečenia a na základe tejto skutočnosti im vzniká povinnosť platiť odvody na jednotlivé druhy poistenia opätovne ako SZČO (a to popri plateniu poistného z postavenia zamestnancov - osôb v pracovnom pomere, teda druhýkrát). Okrem toho, majú na základe zákona č. 409/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 123/1996 Z. z. o doplnkovom dôchodkovom poistení zamestnancov v znení neskorších predpisov aj možnosť platiť si od 1. 1. 2001 poistné aj na dobrovoľné doplnkové dôchodkové poistenie. Ale otázka znie: „Z čoho a na čo?“

Čo dodať na záver? Nepodceňujme žiadnu prácu, pretože každá odborne a kvalitne vykonaná práca je pre spoločnosť dôležitá a mala by byť spravodlivo ocenená. Je však viac ako zarážajúce, že na začiatku tretieho tisícročia zákonodarca zdevalvoval tvorivú, umeleckú a vedeckú činnosť (o devalvácii pedagogického „poslania“ škoda slov), na činnosť rutinnú vykonávanú na účely dosahovania zisku. Pri tvorbe zákonov, ktorými sa „vraj“ vychádza v ústrety malým podnikateľom, by sa nemalo zabúdať, že duševná literárna, vedecká a umelecká činnosť nikdy neprináša zisky v takom krátkom časovom horizonte a komerčnom rozsahu ako činnosť výrobná, obchodná či sprostredkovateľská. Uvedeným znením ustanovenia § 4a a nasl. cit. zákona dochádza jednoznačne k likvidácii kapitálu, a to toho najdôležitejšieho, ktorým je

„kapitál ľudský“.

Nemalo by sa zabúdať, že iba spoločnosť, ktorá investuje do vzdelania, kultúry a do sociálnej oblasti, spravodlivo prerozdeľuje a reálne podporuje práve „ľudský tvorivý potenciál - najhodnotnejší kapitál“, má reálnu šancu pre vstup do vyspelej Európy. A iba budúcnosť (ekonomický, politický i sociálny vývoj Slovenskej republiky) ukáže, či cesta, ktorou sme sa vybrali v daňovej i sociálnej politike, skutočne zodpovedá snahám zaradiť sa medzi vyspelé a demokratické štáty Európy a sveta.

JUDr. Zuzana Macková