Tvrdé privatizačné podmienky

Záujem o SAD je v zahraničí, našim chýba úver

Všetkých 17 štátnych podnikov SAD, ktoré sa už začínajú transformovať na akciové spoločnosti, registruje predbežných záujemcov na privatizáciu 49-percentného balíka akcií. Počet záujemcov sa v jednotlivých prípadoch pohybuje od troch do siedmich. Po transformácii na akciové spoločnosti by mali byť do dvoch mesiacov SAD sprivatizované. V súčasnosti sa všetky privatizačné ponuky nachádzajú na ministerstve privatizácie, ktoré ich bude aj naďalej prijímať od ďalších záujemcov. Konečný počet však určite klesne po tom, čo budú oficiálne zverejnené podmienky predaja. Bilančná hodnota podnikov SAD pri rozhodnutí o ich privatizácii dosiahla výšku 4 mld Sk. Štát by z ich predaja mohol získať približne 80 mil. Sk. Víťaz verejnej súťaže totiž zaplatí za 49-percentný podiel asi 3 až 5 % jeho hodnoty. V tomto prípade s tým môže súhlasiť vari aj ten najväčší kritik privatizácie, pretože zvyšok sumy musí nový majiteľ investovať do obnovy autobusového parku. Čiže počas 3 - 4 rokov majú noví majitelia venovať na nákup nových autobusov prakticky 2 mld. Sk. To je aj dôvod, prečo sa pristupuje k privatizácii podnikov SAD. Už bývalý minister dopravy Ján Jasovský mal eminentný záujem na transformácii a privatizácii SAD. Vinou jednej koaličnej strany sa privatizácia SAD za minulej vlády stala pre ministra Jasovského „nepriestrelnou“. Škoda, pretože štát skutočne nie je dobrým vlastníkom ani v tomto prípade. Stačí si prezrieť naše autobusy a človek vidí doslova katastrofický obraz. Vozidlový park v súčasnosti tvorí približne 5165 autobusov a z nich viac než štyritisíc má priemerný vek takmer 12 rokov a viac, a po cestách sa vlečú doslova iba na dobré slovo ich vodičov.

Aj keď nemožno bezducho porovnávať, predsa až jedenásťkorunové rozdiely v nákladoch na jeden km v mestskej doprave hovoria za všetko. Na privatizáciu sa v týchto dňoch pripravuje aj SAD Trnava. Eduard Šulík, ekonomický námestník, na okraj nezáujmu manažmentu a zamestnancov o privatizáciu SAD okrem iného uviedol: „Privatizácia SAD je jednoznačne nevyhnutná, inak toto obdobie neprežijeme, pretože autobusy už odmietajú slúžiť. Do roku 1990 sme ročne obmieňali až 50 autobusov, avšak ak ich dnes kúpime 4 až 7, tak je to veľa. Pritom mestská i prímestská doprava je prakticky vo všetkých SAD stratová. V uplynulom roku tu zohrala napríklad mimoriadne negatívnu úlohu cena nafty. K 1. januáru 1999 dosiahla 15,50 Sk a ku koncu roka to už bolo až 33 Sk za liter. Od prvého januára sa zlúčili podniky Senica, Hlohovec, Piešťany a my do SAD Trnava. Momentálne záujem o privatizáciu našej SAD nemáme, pretože súčasné podmienky privatizácie sú skutočne tvrdé. Potrebný bankový úver totiž nemáme šancu získať a tak je naša snaha o privatizáciu bezpredmetná.“

S podobnými problémami zápasia aj ich kolegovia zo SAD Nitra. Riaditeľ Ing. Ján Vrba je tiež realistom, a tak zatiaľ záujem spolu s kolektívom podniku o privatizáciu nemá. Na okraj privatizačného procesu okrem iného zdôraznil: „Už sme od roku 1990 pripravovali dve privatizácie. Pevne verím, že v tomto treťom prípade to už bude realitou. O našu SAD má záujem šesť domácich a aj zahraničných záujemcov. Prímestská a mestská doprava je v hlbokej strate. Dosiahli sme síce zisk 11 mil. Sk, je to všetko výsledok iných obchodných činností a nie dopravy. Budúci majiteľ bude nepochybne trvať na tom, aby služby vo verejnom záujme i rôzne zľavy štát dokázal tak pokryť, aby doprava nebola stratová. Nevieme sa napríklad dohodnúť s mestom, aby nám prispel dotáciou na stratu z mestskej dopravy. Odmietajú. Napríklad s nami porovnateľná Žilina alebo Prešov robia podobný objem kilometrov, čiže päť milión km ročne. Od mesta však dostávajú dotáciu od 74 do 90 mil. Sk na rok a naša SAD dostane iba 16,4 mil. Sk. ročne. Nevieme nájsť spoločnú reč ani pri rapídnom zvýšení cien nafty. O privatizáciu tiež nemáme záujem a ja svoje miesto v SAD Nitra vidím na úrovni špičkového manažéra.“

Jozef Kunik