Ako ďaleko je na Západ

Historická sonda reakcií politiku Ruska

V politike Ruska a Západu sme boli do začiatku 90. rokov minulého storočia zvyknutí na konfrontáciu. Dokonca aj po uvoľnení napätia rozpadom Sovietskeho zväzu a vypustením krajín bývalého východného bloku z jeho obežnej dráhy, zostala nedôvera Západu v ruský jadrový arzenál a večná kritika za rozhodný nesúhlas Moskvy s rozširovaním NATO k ruským hraniciam. Skončil sa čas nedôvery? Hoci tragický prúd udalostí v Afganistane zatlačil do mediálneho úzadia dôvody, príčiny a následky obratu ruskej politiky o 180 stupňov, predsa len je namieste urobiť po vyhlásení Putina, že za určitých podmienok súhlasí s ďalším rozšírením NATO, a po tvrdení šéfa diplomacie USA C. Powella, že vzťahy s Ruskom prechádzajú „seizmickou zmenou historických proporcií“, menšiu sondu do vzťahov Ruska a Západu.

„Svet sa v budúcnosti nesmie stať arénou konfrontácie veľmocí.“ Zdôraznil už koncom júla 1991 v Moskve otec súčasného amerického prezidenta - George Bush, keď so svojím ešte sovietskym partnerom Michailom Gorbačovom podpisovali zmluvu START. Tá sa týkala tretinového zníženia strategických jadrových arzenálov a podľa Busha zmluva potvrdzuje správnosť prístupu k problematike odzbrojenia, pretože „bezpečnosť možno zaručovať aj inak, ako iba zvyšovaním strategických arzenálov...“ Výstižné. Následne, za ich nástupcov B. Clintona a B. Jeľcina, prišlo k prerokovávaniu aj zmlúv START II či k načrtnutiu podoby START III.

Bezpečnosť sa však nedá dosiahnuť, ak jeden z dvoch rozhodujúcich aktérov nesúhlasí s postupom druhého. V podstate nová éra ruského prístupu sa začala práve rozpadom Sovietskeho zväzu a tvorbou novej bezpečnostnej politiky. V Európe vtedy stále dominovalo NATO, ktoré už strácalo protivníka v podobe Varšavskej zmluvy. Gorbačovovo vedenie vyvinulo vlastnú iniciatívu na skončenie studenej vojny a uskutočnilo ju aj v praxi. Aj preto získal svojho času prvý a posledný sovietsky prezident Nobelovu cenu za mier. Jeho návrh novej bezpečnostnej politiky sa opieral o rovnováhu záujmov a o vzťahy nekonfrontačného charakteru. Novou bezpečnostnou štruktúrou mala byť na politickej úrovni jedine OBSE, a vo vojenskej oblasti koncepcia „európskeho domu“ ako neofenzívna vojenská doktrína, ktorou sa mala dosiahnuť dostačujúca národná aj regionálna bezpečnosť. K ďalším jeho návrhom patril program postupnej likvidácie jadrových zbraní do roku 2000 a postupné začleňovanie Sovietskeho zväzu, resp. Ruska do ekonomických štruktúr. Je totiž zrejmé, že v tom čase bol ZSSR vyrovnaným partnerom USA už len vo vojenskej oblasti a aj tejto výhody sa dobrovoľne vzdal.

Ústupky bez odmeny

Sovietsky zväz napriek tomu nedostal okamžitú vstupenku do klubu najbohatších. Silná sedmička, ktorej väčšinu tvoria štáty NATO, sa nevzdala výhod, ktoré jej plynuli dokonca niekedy až z hospodársky nerovnocenných vzťahov k stovke chudobných krajín. V podstate dodnes Rusku prináleží status pozorovateľa, keďže G7 + Rusko znamená asi toľko, že sa Rusko len prizýva na zasadnutia neekonomického charakteru.

Moskva končiaceho sa impéria však okrem toho stiahla aj svoj mohutný vojenský potenciál z krajín východnej Európy. Odvolala jednotky z Afganistanu, urobila sebakritiku vojenského potláčania pokusov o reformy v Maďarsku, Poľsku, NDR a v Československu. Dala súhlas so zjednotením Nemecka a jeho členstvom v NATO, s rozpustením Varšavskej zmluvy, a to bez toho, aby tento krok recipročne podmieňovala zánikom NATO. Rovnako dal Gorbačov najavo, že Sovietsky zväz už viac nebude ekonomicky či politicky podporovať Kubu. Odpoveďou z americkej strany mu bolo, že „USA už neohrozujú Kubu, a tak jej nemá prečo Sovietsky zväz už dodávať zbrane a poskytovať vojenskú pomoc“. Ako jedným dychom pokračoval M. Fitzwater, že odteraz USA budú vplývať na to, aby zmenila kurz (august 1991). Spojené štáty však zostali naďalej vojensky prítomné nielen v západnej Európe, ale aj v Japonsku, v Kórejskej republike, v Paname, na Kube a inde.

Porušená zmluva

V podstate až v roku 1996 Gorbačov priznal, že uzavretie zmluvy medzi USA, ZSSR, Francúzskom, Veľkou Britániou a oboma nemeckými štátmi v roku 1990 sprevádzali aj záväzky západných mocností, že po zjednotení Nemecka sa za bývalými hranicami NSR žiadne vojská aliancie neobjavia. Ubezpečenie rešpektovania geopolitických záujmov Ruska, jeho bezpečnosti a nevystavovanie ho ohrozeniu obsahovali protokolárne záznamy podpísané Gorbačovom, Kohlom aj Bushom.

Rusko nemalo nikdy právo veta na rozšírenie aliancie, takže jedinou „útechou“ nesplneného sľubu po vstupe ČR, Maďarska a Nemecka do NATO, resp. ešte predtým po vyhláseniach prezidentov Poľska a ČR z roku 1995, že sú ochotní poskytnúť územie svojich krajín na rozmiestnenie jadrových zbraní a vojsk, bola jeho účasť (opäť skôr ako pozorovateľa) v Rade NATO-Rusko (od roku 1997).

Vhodný prezident

Nástup B. Jeľcina a jeho cesta do Washingtonu sa hodnotila ako nástup „vhodného prezidenta“ pre Západ (G. Bush). Napriek tomu ani Jeľcinove vedenie nevedelo pochopiť, aké ďalšie dôkazy treba predložiť, aby sa Rusko stalo dôveryhodným partnerom Západu. Bolo mu (aspoň spočiatku) zrejmé, že ak bude súhlasiť s rozšírením NATO, ohrozí nielen rovnováhu síl vo svete, a tým aj vlastnú bezpečnosť Ruska, ale prevzalo by úlohu porazeného v studenej vojne.

Odpoveďou bolo v roku 1996 vyhlásenie vtedajšieho šéfa diplomacie USA W. Christophera, podľa ktorého „zaistenie trvalého vedúceho postavenia USA v 21. storočí je prvoradou úlohou“. To bolo už vtedy v rozpore s predstavou analytikov, podľa ktorých sa v 21. storočí udrží niekoľko stredísk síl: USA, Európa, Rusko, Čína, Japonsko a možno India a skupina moslimských krajín.

Podľa ďalších záznamov bola v roku 1996 uzavretá tichá dohoda, podľa ktorej USA uznali za hlavného partnera v Európe Nemecko. K nemeckej sfére vplyvu mala patriť stredná Európa, k americkej Balkán. Rusko stratilo vplyv na Blízkom východe, o ktorý v súčasnosti len ťažko bojuje, odchodom z Afganistanu prestalo mať strategický záujem aj o celú tamojšiu oblasť. No kým Jeľcin v liste Clintonovi otvorene uviedol, že si neželá rozšírenie NATO o pobaltské krajiny, nad ktorými Rusko dávno stratilo dohľad, Moskva začala ťažko bojovať aj o udržanie si vplyvu v krajinách SNŠ, najmä v okolí oblasti bohatých nálezísk nerastných surovín na brehoch Kaspiku.

Západ reagoval na „zmäkčovanie“ ruskej politiky za Jeľcina (ktoré občas sprevádzali jeho silové vyhlásenia) v podstate len ekonomickými výhodami, a to pokiaľ ide o najrôznejšie reštrukturalizácie dlhov v Parížskom a v Londýnskom klube. Pravda, to už malo Rusko za sebou strašnú ekonomickú krízu (1998) a začatú druhú vojnu v Čečensku.

Dynamická zmena

Hoci by sa zdalo, že najväčšie prekvapenia robí Rusko v dokazovaní zmeny postoja práve za súčasného prezidenta V. Putina, dvojtretinová domáca podpora ukazuje, že ekonomicky, vojensky aj strategicky získava Rusko najviac. Prepustením Afganistanu do opätovného amerického vplyvu je aj boj proti čečenským teroristom v očiach medzinárodného spoločenstva už demokratický. Krajina dosiahla fantastické ekonomické výsledky a podľa ministra financií USA R. Zoellicka by mala vstúpiť do WTO už na budúci rok. Putin nezabránil rozhodnutiu USA vybudovať protiraketový dáždnik, hoci je to v rozpore so zmluvou ABM z roku 1972. Vyťažil však z toho výhody v novej bezpečnostnej politike. Zvolil úplne inú taktiku, a tým zreálnil aj zahraničnú politiku. Vypustil zo sfér akéhokoľvek vplyvu celú strednú a východnú Európu, naopak, ekonomicky si priťahuje susedné krajiny Ukrajinu a Bielorusko a zameral sa viac na SNŠ. USA a Západ si zároveň uvedomujú, že vysťahovanie Ruska zo Zakaukazska by bolo nezmyslom, pretože práve Rusko je prvou záchytnou závorou pred rozpínajúcim sa islamom. Aj preto sa s ním čiastočne počíta, pokiaľ ide o upokojenie situácie v Afganistane a prakticky v celom regióne a mlčky sa súhlasí s vytvorením protiváhy v spojenectve s Čínou a Iránom.

Pravda, hoci sám Putin ako prvý ruský predstaviteľ ustúpil z dlhodobej požiadavky nerozširovať NATO, aspoň nie o pobaltské krajiny, rovnováha sľubov a skutkov - ako reakcií západných krajín - je vyváženejšia. S jeho krajinou sa počíta v budúcnosti nielen v EÚ, ale aj v európskych bezpečnostných štruktúrach. O tých transatlantických, ktoré sú podľa Ruska stále „anachronizmom studenej vojny“, je predsa len skoro hovoriť.

Slávka Blazseková