Slovanský svet v súčasnosti

SR zastáva dobrú pozíciu v ekonomických ukazovateľoch

Patríme tam. Do sveta, ktorý síce spája jazyková príbuznosť, ale ktorý rozdeľuje náboženstvo, nejednotný historický vývin, odlišná životná úroveň a rôznorodé politické smerovanie. Svet Slovanov - svet na rozhraní troch civilizácií - katolícko-západnej, pravoslávno-východnej a islamskej. Svet troch najväčších náboženstiev - kresťanského (pravoslávni, katolíci, evanjelici), islamu (Bosna a Hercegovina) a judaizmu (Izrael).

V pohnutých revolučných a národnobuditeľských časoch 19. storočia v regióne strednej, východnej a juhovýchodnej Európy, ktorý bol vtedy pod mocenským vplyvom Rakúsko-Uhorska, Nemeckého cisárstva a Tureckej ríše, silne rezonovala myšlienka panslavizmu. Bol v tom síce aj kus romantiky, veď to aj bolo storočie romantizmu, ale zároveň aj silná dávka politickej prezieravosti, lebo bez získania silných spojencov niektorým slovanským národom hrozilo rozplynutie sa vo väčšinovom alebo politicky významnejšom etniku. Hlavným spojencom vďaka vtedajšej geopolitickej realite malo byť Ruské cárstvo so svojou silnou kultúrou a literatúrou. Nebolo by však pre Slovanov typické, keby mali len jeden názor zhodný pre všetkých. Bol tu aj druhý variant všeslovanskej myšlienky. Idea panslavizmu postavená na Rusku ako centre nebola príjemná pre Poliakov, ktorí na expanzionistickú politiku Rusov krvavo doplácali. Druhý model sa zameriaval najmä na Slovanov žijúcich vo vtedajšej multietnickej Rakúsko-Uhorskej ríši (Slovákov, Čechov, Srbov, Chorvátov, Bosniakov, Slovincov), a preto dostal pomenovanie austroslavizmus. Okolnosti vtedy týmto projektom nepriali, je však iróniou osudu, že oba projekty sa do určitej miery neskôr naplnili a oba historicky zlyhali. Po druhej svetovej vojne sa väčšina slovanských národov dostala do područia Moskvy, kde však prím nehrala jazyková príbuznosť, ale politická ideológia. To vlastne platí aj pre druhý panslavistický model, ktorý sa „našiel“ v konštituovaní federatívnej Juhoslávie. Aj tu jednotu zaručovala predovšetkým stranícka centralistická politika. Jej zánikom zaniká aj mnohonárodnostný (juho)slovanský štát.

Päťpercentní Slovania

Ak sa dnes, po rozpade východného bloku, čo znamenalo aj rozpad ZSSR a rozpad bývalej Juhoslávie, pozrieme na mapu sveta, zistíme, že slovanských štátov je dvanásť: Bielorusko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Česká republika, Chorvátsko, Juhoslovanská zväzová republika (JZR = Srbsko + Čierna Hora), Macedónsko, Poľsko, Ruská federácia, Slovensko, Slovinsko a Ukrajina. Pravdaže, nemôžeme ignorovať silné slovanské komunity, predovšetkým ruské, v niektorých krajinách Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), ako napríklad Kazachstan (Kazaši sú síce vládnucou elitou, ale ruština je jazykom politiky, správneho riadenia a vedy) a Moldavsko (terajšia vláda chce uzákoniť ruštinu ako druhý úradný jazyk), ale aj v pobaltských štátoch, najmä v Estónsku a Lotyšsku. A nesmieme zabudnúť na silnú a vplyvnú ruskú komunitu v Izraeli či na milióny Slovanov žijúcich v USA, Kanade a Austrálii. Presný počet Slovanov ťažko vyčísliť, prvotný štatistický odhad však hovorí o takmer 290-miliónovej populácii, čo pri šesťmiliardovej zaľudnenej planéte tvorí 4,83 percenta. V budúcnosti to bude ešte menšie číslo, lebo asimilačné trendy v Amerike, Izraeli, Austrálii atď. urobia svoje. Dnes, takmer päť percent. Málo, veľa? Závisí od uhla pohľadu. Aj tu by sme však mohli povedať, že skôr ako na kvantite záleží na kvalite. Na kvalite života jednotlivých slovanských národov. Lebo rozdiely medzi nimi sú niekedy až priepastné.

Desaťročie zmien

Od rozpadu totalitných režimov už ubehlo jedenásť rokov. V priebehu jednej dekády vyrástla nová generácia a zrodila sa nová, modernejšia spoločnosť, ktorá sa čoraz viac spolieha na občianske princípy a dbá o ľudské práva. Trhový systém so všetkými svojimi tvárami, prospešný a zároveň krutý, je v týchto štátoch nezmazateľnou realitou a demokracia založená na mnohostraníckom politickom systéme sa v týchto krajinách tiež udomácnila. Hoci rozdiely existujú! V porovnaní s politikou v ČR, na Slovensku, v Slovinsku či v Poľsku ťažko napríklad hovoriť o straníckej a názorovej pluralite v Bielorusku kontrolovanom „štátnostraníckym“ mocenským aparátom Alexandra Lukašenka. Túto krajinu dnes prezývajú poslednou diktatúrou Európy. Výčitky smerom k duchu demokracie pri posledných voľbách zazneli aj na Ukrajine, tamojšia opozícia je však veľmi aktívna. A práve v týchto dvoch slovanských štátoch môžeme hovoriť so skepsou, aj čo sa týka rozvoja trhového systému. Štát tam má stále najväčšie slovo pri ekonomickom rozvoji spoločnosti a reformy zostávajú na papieri. Pre ďalšie slovanské štáty najväčšiu zmenu predstavovala vojna, čo je typické najmä pre Balkán, kde došlo k veľkým presunom obyvateľstva, prekresleniu etnických máp a zmenám v dovtedy zmiešanej náboženskej štruktúre.

Prví a poslední

Ako prvý indikátor desaťročných zmien si zoberme nárast či lepšie povedané pokles populácie. Nie je žiadny div, že k úbytku obyvateľstva dochádza najmä v ekonomicky nestabilných a neperspektívnych krajinách. Ak v roku 1990 žilo v Bulharsku 8,7 mil. obyvateľov, koncom roku 2000 to bolo už iba 8,2 milióna. Ak Slovensko (z 5,3 na 5,4 mil.) a najmä Poľsko (z 38,2 na 38,6 mil.) za desať rokov zaznamenali opatrný nárast obyvateľstva a ČR (10,3), Chorvátsko (4,5) a Slovinsko (2,0) takmer žiadne zmeny, v Bulharsku, podobne ako na Ukrajine (z 51,8 na 49,3 mil.) a najmä v Rusku (zo 148,3 na 144,9 mil.) úbytok populácie je bolestný.

Zo všetkých slovanských štátov, iba dve krajiny sú členom NATO (ČR a Poľsko) a tri z nich sú v prvej vlne rozširovania EÚ (ČR, Poľsko a Slovinsko), pričom im na päty ako štvrté intenzívne šliape Slovensko a Bulhari prešľapujú kdesi v úzadí. Už na budúci rok sa počet členov NATO môže rozšíriť aj o ďalšie slovanské krajiny (SR, Slovinsko, možno Bulharsko). Tento prehľad, ktorý dokresľuje aj rebríček skorumpovaných krajín (CPI) na prvý pohľad ilustruje ekonomickú a politickú vyspelosť jednotlivých krajín, keďže integrácia si vyžaduje splnenie určitých kritérií. Do určitej miery je to pravda, lebo podľa hlavných ekonomických indikátorov k najrozvinutejším slovanským štátom musíme zaradiť práve Slovinsko, Českú republiku, Slovensko a Poľsko. Netvrdím, že aj najbohatším, lebo najväčšie rezervy bohatstva majú určite Rusko a Ukrajina. Z hľadiska rozvoja spoločnosti a životnej úrovne však zaostávajú za malými stredoeurópskymi slovanskými trpaslíkmi. Akoby občas platilo, že veľká krajina, väčšie problémy...

Kým Bulharsko čo aj z posledných síl sa snaží držať dych so strednou Európou, štáty ako Chorvátsko, Juhoslávia, Bosna a Macedónsko by sa už najradšej videli v jeho pozícii kandidáta do EÚ. Z týchto vojnou oneskorených krajín (občianska vojna v polovici 90. rokov, nálety NATO na Juhosláviu, etnický konflikt v Macedónsku) najväčšie šance dobehnúť stratené má potudjmanovské Chorvátsko, ktoré sa ekonomicky rýchlo dvíha a politicky prispôsobuje súčasným politickým trendom. Rozlet Bosny a Hercegoviny brzdí etnická roztrieštenosť a stále silný nacionalizmus v politike, kým pre JZR a Macedónsko je balvanom na krky nedoriešená albánska otázka, generujúca napätie a násilie, na čo je nadviazaná politická a ekonomická nestabilita, odchod investorov, rastúca chudoba a odklad reforiem.

Najlepšie v Slovinsku

Zo všetkých Slovanov sú dnes na tom najlepšie obyvatelia Slovinska. Ako jediní z kandidátov na vstup do EÚ sa príijmom na obyvateľa vyrovnávajú členským krajinám únie (predbehli Grécko a dobiehajú Portugalsko). Za nimi nasleduje stredoeurópska slovanská trojka (ČR, Poľsko, SR), pričom Slováci sa v porovnávaní s ostatnými Slovanmi veľmi sťažovať nemusia. Ako uvádza Business Central Europe Magazine, koncom roku 2000 mali takmer vyrovnanú zahraničnú obchodnú bilanciu (-0,9 mld. USD), kým väčšina krajín (okrem vysoko pozitívneho Ruska) sa pohybovala v negatívnych údajoch, pričom najhoršiu bilanciu malo Poľsko (-17,3 mld. USD). V idnikátore HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily sme v roku 2000 s 11 260 USD boli na treťom mieste, po Slovinsku (16 790) a Česku (13 750), keď sme predbehli Poliakov (9440). Najhoršie sú v tomto smere obyvatelia Bieloruska, potom Juhoslávie a Macedónska. Z hľadiska rozvoja vlani najväčší nárast HDP zaznamenali v Bosne (15 %), čo je však pre povojnové obdobie typické. Dobre si v tomto smere vieôldi Rusi (7,6-percentný nárast HDP), ale aj Ukrajincí (6 %), Bielorusi (podľa odhadov 6,3 %) a päťpercentný nárast zaznamenali v JZR a Macedónsku. Politicky a ekonomicky stabilnejšie krajiny strednej Európy sa pohybovali v rozpätí 2,2 % (SR) až 4,5 % (Bulharsko) a 4,7 % (Slovinsko). Z hľadiska miery nezamestnanosti Slováci so svojimi 18-timi percentami (podobne ako Bulhari) nie sú na tom až tak dobre, keďže v ČR je nezamestnaných niečo cez 8 %, v Slovinsku takmer 12 % a v susednom Poľsku 15 %. Najmenšia nezamestnanosť je tam, kde štát najvac kontroluje sektor ekonomiky - v Bielorusku (2,2 %), na Ukrajine (4,2 %) a v Rusku (10,2 %). Najviac ľudí bez práce zo všetkých slovanských štátov je v JZR (vyš 30 %) a Macedónsku (38 %), za čo môže najmä dedičstvo vojen a konfliktov.

Jaromír Novák