Priority, ako ich chápe vláda

Zodpovednosť nesie celá politická reprezentácia

Rektori, zástupcovia študentských rád i študenti, všetci svorne varujú, že nedostatok finančných prostriedkov vážne ohrozuje zabezpečovanie základných činností školy a jej ďalší vývoj. Peniaze chýbajú na mzdy zamestnancov, na infraštruktúru škôl a ich údržbu, na vybavenie laboratórií, knižníc... V podstate na všetko. Kapacita nehnuteľností, ktorými disponujú vysoké školy, je nedostatočná. Za uplynulých jedenásť rokov síce nejaké nové objekty pribudli, úmerne s tým však aj nové fakulty a počet študentov pritom v tom istom období vzrástol takmer na dvojnásobok. A všetci študenti musia mať kam chodiť na prednášky, na semináre, musia mať kde sedieť. Chýbajú peniaze aj na nevyhnutnú údržbu objektov. Rektor Univerzity Komenského Ferdinand Devínsky tvrdí, že na to, aby sa školy dostali na normálnu úroveň, len do infraštruktúry by hneď potrebovali investovať 5 mld. Sk. Aj zástupcovia študentských samospráv už dlho argumentujú, že prostredie, v ktorom získavajú vysokoškolské vzdelanie,

je neporovnateľné

s podmienkami, v ktorých študujú ich vrstovníci dokonca v Grécku či v Portugalsku. Priemerné celkové náklady na jedného študenta vysokej školy v SR vlani dosiahli 51 340 Sk, z čoho bežné výdavky predstavovali 45 560 Sk a kapitálové výdavky 5780 Sk. Podľa údajov vyčíslených EÚ, celkové náklady na jedného študenta EÚ boli na úrovni 28 980 Sk, pričom bežné výdavky predstavovali 25 980 Sk a kapitálové výdavky 3000 Sk.

Vlani predstavoval priemerný mesačný príjem vyučujúceho asi 14 500 Sk. Profesor zarábal okolo 21 100 Sk, docent 17 714 Sk, odborný asistent 12 509 Sk. Pripomínam, že hovoríme o celkových príjmoch vrátane funkčných príplatkov, príplatkov za nadčasy, autorských honorárov, odmien za vedecké výsledky atď., teda všetko, čo prešlo učtárňou. Na otázku, koľko by mali vysokoškolskí pedagógovia zarábať, aby to zodpovedalo ich kvalifikácii a významu náročnosti ich práce, poslucháči Ekonomickej univerzity vyslovili názor, že plat profesora by mal byť približne na úrovni

platu poslanca

a od neho by sa potom odvodzovali platy ostatných učiteľov. Podľa ich názoru platové podmienky vysokoškolských učiteľov sú hlavnou príčinou nezáujmu o toto povolanie. V porovnaní s krajinami OECD pripadá u nás na rovnaký počet študentov asi o 30 % menej prednášajúcich. V počte vysokoškolákov, napriek nárastu, stále zaostávame za vyspelými krajinami: v štátoch OECD študenti tvoria 2,6 percenta populácie, u nás necelých 1,5 percenta. Z maturantov, ktorí sa vlani uchádzali o vysokoškolské štúdium, bolo prijatých okolo 55 percent. A opäť je to rovnaký problém, všetko

sa to krúti okolo

peňazí. Predstavitelia vysokých škôl by, samozrejme, chceli, aby sa počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí v Slovenskej republike zvyšoval, ale zároveň dodávajú, že to nemôžeme dosiahnuť tak, že necháme natlačiť diplomy a budeme ich rozdávať.

V minulom roku bola rozpočtová kapitola pre školstvo 35 mld. Sk, čo predstavovalo oproti pôvodnému rozpočtu navýšenie 3 mld. Sk. Vysokým školám sa ušlo asi 5,3 mld. Sk. A ani v budúcnosti sa zrejme s navýšením nedá rátať. Nie je to totiž iba problém rozpočtu ako takého, ale i problém proporcionality vo vnútri školskej kapitoly. Keď vláda vyhlási, že chce vytiahnuť výdavky na školstvo na 6 % HDP, čo zodpovedá pomerom v krajinách OECD, možno síce pochybovať, že sa jej to podarí, ale cieľ je to nepochybne dobrý. Ibaže: V krajinách OECD tvorí podiel vysokých škôl v priemere takmer jednu tretinu celkových výdavkov na školstvo, zatiaľ čo u nás to nie je ani jedna sedmina! Kto môže za to, že štát sa správa k vysokým školám, no ku školstvu vôbec, tak ľahostajne? Vláda, ktorá

neplní sľub,

že vzdelanie, najmä vysokoškolské, bude jej prioritou alebo opozícia, ktorá zneužíva súčasný stav a rada zabúda na predchádzajúce roky? Isto, nič nie je iba čierne alebo biele. Najbližšie k pravde je konštatovanie, že zodpovednosť za vzťah štátu k vzdelaniu nesie celá politická reprezentácia. Ak totiž politici pristupujú k tejto téme z hľadiska štyroch rokov, na ktoré sú volení, potom je to zlé, pretože investície do vzdelanosti národa a do jeho kultúrnej úrovne nie sú programom pre jednu vládu a jednu politickú garnitúru, ale programom pre generáciu. V roku 1990 študovalo na Slovensku 52 669 študentov interného a 9434 externého štúdia. O desať rokov neskôr to bolo 90 446 internistov a 33 060 externistov. Nový zákon o vysokých školách by mal umožniť ešte progresívnejší rast počtu študujúcich. Ibaže vláda jeho prerokúvanie opäť odložila.

Eleonóra Bujačková