Ľudskosť aj napriek vojne

Dojemné je gesto vojaka protitalibanskej Severnej aliancie. Pred ďalším z útokov, ktorý nemusel prežiť, láskavo hladká psa, vraj najlepšieho priateľa človeka. V situácii, ktorá vládne v Afganistane, keď včerajší spojenec je zajtrajší nepriateľ, je pes možno naozaj tým jediným správnym priateľom. Lebo je rozdiel medzi spojencom a priateľom. Spojenectvá bývajú vždy účelové. Ako to medzinárodné, ktoré pod taktovkou USA a Veľkej Británie sa snaží (zatiaľ neúspešne) z podzemných nôr vyhnať teroristický postrach sveta Usámu bin Ládina a jeho kumpánov zo skupiny al-Kajdá a opakovaným leteckým bombardovaním pozícií Talibanu pripraviť pôdu pre budúce generácie Afgancov, ktoré by vraj už nemuseli vyrastať vo všadeprítomnom tieni vojny. Na Kábul a Kandahár včera a predvčerom padali bomby tak husto, že by si vonku ani psa nevyhnal... Hnusné „počasie“, ktoré si podľa afganských (nezávisle neoverených) správ vyžiadalo 14 obetí na ľudských životoch. Nad Kandahárom sa včera údajne po prvý raz zjavili aj americké bojové vrtuľníky, čo predznamenáva novú kapitolu spojeneckej odvety. Medzitým priatelia v zbrani muža, ktorý svoju ľudskosť v časoch vojny potvrdil hladkaním psa, opäť zaútočili na pozície vládneho afganského hnutia Taliban a podarilo sa im dobyť dve strategické pozície a jedno mesto. Osud anonymného vojaka na fotografii je neznámy, jeho gesto však potvrdzuje, že aj napriek dlhým rokom vojny v Afganistane a náboženskému fanatizmu zostáva v ľuďoch ešte stále priestor na teplo a city, čo je z hľadiska budúcnosti krajiny oveľa dôležitejšie ako politické zoskupenia, ktoré pre Afganistan chystajú v zahraničí.