Zločiny a nedôsledné tresty

Prečo sa vojnoví zločinci tešia z príjemnej staroby?

Ľudská spravodlivosť je nedokonalá. Hráme sa na starorímsku bohyňu Justíciu, prinajlepšom sme len nie celkom vydarení polobôžikovia. Relativizujeme zločin a politizujeme trest. A tu nemyslím na zločin takpovediac každodenný, s ktorým sa stretávame na každom kroku. Potrebám dennej politiky prispôsobujeme masové vraždy - a to je už trochu pod úroveň.

Samozrejme, nemožno nám poprieť snahu o zadosťučinenie spravodlivosti. Hádam stále najznámejším príkladom je norimberský proces. Avšak aj tam bola v prvom rade odsúdená neľudská ideológia a režim, avšak mnohí jeho horliví stúpenci celé roky unikali trestu a niektorí z nich dokonca aj doteraz žijú medzi nami ako vzorní susedia. Chronicky známy je príklad doktora Josefa Mengeleho, ktorý vďaka ľahostajnosti viacerých latinskoamerických štátov žil na slobode až do roku 1979, keď sa utopil v Brazílii. Posledné odhalenia dokonca hovoria, že medzičasom niekoľkokrát stihol navštíviť aj Švajčiarsko. Trochu menej šťastia mal „architekt“ koncentračných táborov Adolf Eichmann, ktorý žil po skončení vojny v Argentíne pozoruhodných 15 rokov. Žil by tam zrejme ešte dlhšie, nebyť izraelských tajných služieb, ktoré ho tam vypátrali.

Sused - kat

Avšak nielen Latinská Amerika bola útočiskom vojnových zločincov a nielen tie najväčšie šarže unikali spravodlivosti. Kanada až v októbri roku 2000 prijala liberálnejší zákon na vydávanie osôb, ktorých podozrievajú zo spáchania zločinov proti ľudskosti. Predtým bolo vydanie bývalého dôstojníka SS - Alberta Helmuta Rauca v roku 1983 jediným takýmto prípadom. A tak nečudo, že sa prednedávnom obyvatelia Vancouvru dozvedeli, že vedľa nich žil celé roky Michal Seifert, niekdajší dozorca v koncentračnom tábore. Údajne ho prezívali Beštia a okrem iného vraj znásilnil, a potom vlastnoručne zabil tehotnú ženu a nechal vyhladovieť 15-ročného chlapca priamo v jeho cele.

Možno ešte menej ochoty deportovať či súdiť podozrivých zo spáchania vojnových zločinov badať v Austrálii. Vlnu nevôle v židovskej komunite tak nedávno vyvolávali obštrukcie zo strany Canberry, pokiaľ išlo o vydávanie údajného vojnového zločinca Konrada Kalejsa do Lotyšska. Tento, dnes už austrálsky občan, pritom mal byť jedným z vedúcich nacistického komanda smrti v Lotyšsku zodpovedného za smrť viac ako 30 000 židov. Podobné príklady však nájdeme aj v iných častiach sveta. Bývalý kapitán SS Alois Brunner sa tak nachádza pravdepodobne v Sýrii. V Španielsku v marci umrel majiteľ tlmočníckej agentúry Auke Pattist, ktorý sa počas vojny podieľal na popravách židov. Bývalý šéf SS v Janove Fridrich Engel, ktorého talianske úrady odsúdili za vraždu 246 civilistov, zasa dožíva v Hamburgu. Keďže je občanom Nemecka, platná legislatíva neumožňuje jeho vydanie do inej krajiny!

Novšie vojny

No sú aj novodobejšie konflikty a s nimi aj nové pokusy o potrestanie vyvražďovania, etnických čistiek a podobných činov. V prvom rade ide o haagsky tribunál OSN pre vojnové zločiny na území bývalej Juhoslávie. Vďaka politickým a ekonomickým tlakom zo strany Washingtonu sa do Haagu dostal nezanedbateľný počet osôb vrátane bývalého prezidenta JZR Slobodana Miloševiča či popredných politikov v hierarchii Srbskej republiky v Bosne Momčila Krajišnika a Biljany Plavšičovej. Mnohí podozriví, ako napríklad bosnianskosrbskí vodcovia Karadžič a Mladič, respektíve chorvátsky generál Gotovina, sú však stále na slobode. V nedohľadne je vyšetrovanie vojnových zločinov, ktoré spáchali kosovskí Albánci. O presondovaní zločinov NATO počas leteckých útokov proti JZR, ktoré navrhuje Amnesty International, nehovoriac. Podobným tribunálom pod hlavičkou OSN je aj tribunál pre vojnové zločiny v Rwande, kde si vojna v roku 1994 vyžiadala 800 000 obetí. A tiež zaznamenáva čiastočné úspechy. V týchto mesiacoch zasa vzniká medzinárodný tribunál pre vojnové zločiny, ktoré v rokoch 1975 až 1979 spáchal režim Červených Kmérov. Podľa niektorých odhadov o život vtedy prišlo okolo 1,7 milióna ľudí.

Problémom týchto troch súdov je selektívnosť. Vzťahujú sa totiž len na určité územie, a to dokonca v presne stanovenom časovom období. V praxi to znamená: autori masakry v nejakej bosnianskej dedinke v roku 1993 môžu byť reálne potrestaní. Avšak rovnaký zločin, spáchaný v tej istej dedinke v roku 1943 je už mimo dosahu tribunálu. Pozitívom je, že ľudstvo si uvedomuje túto skutočnosť a OSN dokonca už aj založila Medzinárodný trestný tribunál (ICC). Chýba však vôľa uviesť ho do života. Pritom mimoriadna nedôvera prichádza okrem iného aj z Washingtonu. V Kongrese je dokonca návrh zákona, ktorý by zakázal spoluprácu USA s ICC.

Beztrestnosť

V praxi to znamená, že Hirošima, Kórea, Vietnam, vojny na Blízkom východe či v Latinskej Amerike ešte peknú chvíľu zostanú mimo zorného uhla vyšetrovateľov. Eventuálne sú možné procesy na národnej úrovni s malými vyhliadkami na úspech. Príkladom toho sú pokusy o stíhanie súčasného izraelského premiéra Ariela Šarona v Belgicku za to, že ako minister obrany v roku 1982 dopustil masakru asi 2000 Palestínčanov v utečeneckých táboroch v Libanone.

Prečo prichádza k takýmto nedôslednostiam v zaobchádzaní s vojnovými zločinmi? Zrejme dôležitú úlohu zohráva fakt, že obrovská väčšina z týchto zločincov v súčasnosti nepredstavuje reálne nebezpečenstvo pre spoločnosť, ani svetový poriadok. Títo ľudia sa už nevyhrážajú, skôr žijú v ústraní. Pravda, ak neberieme vážne srbského nacionalistu Vojislava Šešelja, ktorý je podozrivý zo spáchania vojnových zločinov vo vojne v Chorvátsku, o tom, že porazí haagsky tribunál, pri čom kolaterálnou škodou (pojem, ktorý NATO používalo na označenie nepresných zásahov pri bombardovaní Juhoslávie - autobusov, kolón utečencov a pod.) bude holandská kráľovná.

Ak nám však ide o skutočnú spravodlivosť, mali by sme sa začať intenzívnejšie angažovať na odstraňovaní spomínaných nedôsledností.

Rastislav Boldocký