Svet nedocenil zmeny z minulosti

Nemecko-ruské vzťahy, nová a silnejšia Európa, nekompromisný boj proti terorizmu. To sú základné body, na ktoré sa v prejave v Bundestagu 25. septembra 2001 počas návštevy ruského prezidenta v Nemecku Vladimir Putin zameral. Ako uviedol, prejav v Bundestagu je prvou možnosťou pre hlavu štátu Ruskej federácie v celých dejinách rusko-nemeckých vzťahov.

„Pri tejto príležitosti cítim pohnutie na prediskutovanie rusko-nemeckých vzťahov, rozvoja zväzku medzi mojou krajinou a zjednotenou Európou a medzinárodnými bezpečnostnými problémami tu v Berlíne, v meste, ktoré sa už viackrát počas moderných dejín ľudstva stalo ohniskom konfrontácie takmer celého sveta, ale tiež mesta, v ktorom sa nikdy, a to ani v najtemnejších obdobiach, nikomu nepodarilo udusiť ducha slobody a humanizmu, ktoré už dávno uznával Wilhelm von Humboldt či Lessing.

To sa nepodarilo ani počas ponurých rokov hitlerovskej tyranie. Naša krajina si hlboko váži spomienku na hrdinských protinacistických bojovníkov. Rusko vždy pociťovalo proti Nemecku zvláštnu náklonnosť a považovalo vašu krajinu za jedno z hlavných centier európskej kultúry - kultúry, ku ktorej rozvoju významne prispelo aj Rusko, kultúry, ktorá nepoznala hraníc a vždy bola našim spoločným kladom a faktorom vzájomného zblíženia ľudí.

Hovoril som o jednote európskej kultúry. Avšak v minulosti ani táto jednota nemohla zabrániť rozpútaniu dvoch hrozným vojen na tomto kontinente, dvoch svetových vojen počas jedného storočia. Rovnako nemohla zabrániť postaveniu berlínskeho múru, strašného symbolu hlbokého rozkolu Európy. Berlínsky múr už nejestvuje. Bol zničený. A dnes je vhodné pripomenúť si, prečo to bolo možné.

Som presvedčený, že táto zmena v Európe a na celom území bývalého Sovietskeho zväzu by sa nemohla odohrať bez istých hlavných predpokladov, konkrétne bez udalostí, ktoré sa odohrali v Rusku pred desiatimi rokmi. Tieto udalosti sú dôležité na pochopenie toho, čo sa presne stalo v našej krajine a čo môžeme očakávať od Ruska v budúcnosti.

Budúcnosť Ruska

Odpoveď je vlastne jednoduchá. Pod tlakom zákonov, ktorými sa riadi rozvoj informačnej spoločnosti, už stalinistická totalitná ideológia nemohla viac čeliť myšlienke slobody a demokracie. Duch týchto myšlienok sa zmocňoval drvivej väčšiny ruských občanov. Bolo to politické rozhodnutie ruského ľudu, ktoré umožnilo vtedajším vodcom ZSSR prijať rozhodnutia, ktoré napokon viedli k zbúraniu berlínskeho múru. Bolo to práve to rozhodnutie, ktoré neobmedzene rozšírilo hranice európskeho humanizmu, a ktoré nám dovoľuje povedať, že už nikto nebude nikdy môcť vrátiť Rusko späť do minulosti.

Čo sa týka európskej integrácie, nielenže podporujeme tieto procesy, ale vzhliadame k nim s nádejou. Hľadíme na ne ako ľudia, ktorí sa veľmi dobre poučili z lekcie studenej vojny a nebezpečenstva ideológie okupácie. Ale myslím si, že na tomto mieste by bolo vhodné dodať, že ani Európa z tohto rozdelenia nezískala nič.

Som pevne presvedčený, že v dnešnom rýchlo sa meniacom svete, vo svete, ktorý je svedkom skutočne dramatických demografických zmien a výnimočne vysokého hospodárskeho rastu v niektorých regiónoch, je aj v bezprostrednom záujme Európy zlepšovať svoj vzťah s Ruskom.

Nikto nepochybuje o obrovskej hodnote vzťahov Európy so Spojenými štátmi. Som iba toho názoru, že Európa posilní svoju povesť silného a skutočne nezávislého strediska svetovej politiky, a to náležite a na dlhý čas, ak sa jej podarí spojiť svoj potenciál s potenciálom Ruska, ako napríklad v oblasti ľudských, teritoriálnych a prírodných zdrojov a s jeho hospodárskym, kultúrnym a obranným potenciálom.

Spoločne sme už podnikli prvé kroky týmto smerom. Teraz prišiel čas na premýšľanie o tom, čo bude potrebné urobiť pre to, aby sa spojená a bezpečná Európa stala zvestovateľom zjednoteného a bezpečného sveta.

Pred kým sa brániť?

Počas uplynulých rokov sme toho v oblasti bezpečnosti urobili veľmi veľa. Bezpečnostný systém, ktorý sme vybudovali počas uplynulých desaťročí, sa zlepšil. Jedným z úspechov uplynulého desaťročia je bezprecedentne nízka koncentrácia ozbrojených síl a výzbroje v strednej Európe a v pobaltskom regióne. Rusko je priateľský európsky národ. Stabilný mier na kontinente je tým najvyšším cieľom našej krajiny, ktorá prežila storočie vojenských katastrof.

Ako každý dobre vie, ratifikovali sme Dohodu o úplnom zákaze jadrových skúšok, Dohodu o nešírení jadrových zbraní, Konvenciu o biologických zbraniach a tiež Dohodu START-2. Žiaľ, nie všetky členské štáty NATO nasledovali náš príklad.

Avšak len čo sme začali hovoriť o bezpečnosti, najprv by sme v prvom rade mali pochopiť, pred kým sa máme brániť a ako. V tomto kontexte nemôžem nespomenúť katastrofu v Spojených štátoch z 11. septembra. Ľudia celého sveta sa ustavične pýtajú, ako sa mohlo také niečo stať a kto je za to zodpovedný. Ja vám na tieto otázky poskytnem odpovede.

Myslím si, že my všetci nesieme vinu na tom, čo sa stalo a v úplne prvom rade sme to my, politici, komu radoví občania našich krajín zverili svoju bezpečnosť. A toto sa stalo predovšetkým preto, lebo sme doteraz dostatočne nedocenili zmeny, ku ktorým v našom svete došlo v priebehu uplynulých desať rokov a naďalej žijeme v starom hodnotovom systéme: hovoríme o partnerstve, ale v skutočnosti sme sa ešte nenaučili dôverovať jeden druhému.

Chýba dôvera

Napriek plejáde sladkých slov sme kradmo stále jeden proti druhému. Teraz požadujeme vernosť voči NATO, teraz argumentujeme o dôvodoch na jeho rozšírenie. A ešte stále nie sme schopní dohodnúť sa na probléme raketového obranného systému.

Počas dlhých desaťročí dvadsiateho storočia svet skutočne žil v stave konfrontácie medzi dvoma systémami, konfrontácie, ktorá viac než jedenkrát zatlačila ľudstvo na okraj vyhubenia. Bolo to také hrôzostrašné a privykli sme si žiť s týmto očakávaním katastrofy tak, že ešte stále nie sme schopní pochopiť a oceniť zmeny, ku ktorým dochádza v dnešnom svete. Zdá sa, že nám uniká fakt, že svet už nie je rozdelený na dva znepriatelené tábory.

Svet sa stal oveľa komplikovanejším.

Nechceme či nie sme schopní pochopiť, že bezpečnostná štruktúra, ktorú sme vybudovali počas predošlých desaťročí a ktorá bola účinná v neutralizovaní bývalých hrozieb, už nie je schopná sa vyrovnať s novými hrozbami dneška. Príliš často argumentujeme o otázkach, ktoré považujeme za dôležité. Pravdepodobne sú ešte stále dôležité. No zároveň si neuvedomujeme nové reálne hrozby a dopadneme tak, že nie sme schopní predvídať teroristické útoky - a ešte k tomu také bezohľadné teroristické útoky!

Vojna civilizácií

Stovky nevinných civilistov zahynulo počas bombardovania obytných domov v Moskve a v iných veľkých ruských mestách. Náboženskí fanatici po tom, čo uchopili moc v Čečensku a po tom, čo urobili z bežných občanov svojich rukojemníkov, vykonali rozsiahly bezočivý ozbrojený útok na susednú republiku Dagestan. Medzinárodní teroristi otvorene - dosť otvorene - deklarovali svoj úmysel vytvoriť fundamentalistický štát na území medzi Čiernym a Kaspickým morom – takzvaný kalifát alebo Spojené islamské štáty.

Chcel by som tu ihneď zdôrazniť, že rozprávanie o akejkoľvek „vojne medzi civilizáciami“ je neprípustné. Bolo by chybou vložiť znamienko „rovná sa“ medzi moslimami všeobecne a náboženskými fanatikmi. Napríklad len v našej krajine bola porážka útočníkov v roku 1999 predurčená odvážnym a tvrdým odporom obyvateľov Dagestanu, Ruskej republiky, ktorej takmer 100 percent obyvateľstva je moslimského vyznania.

Islam a terorizmus

Krátko pred mojím odchodom do Berlína som sa stretol s náboženskými vodcami ruských moslimov. Prišli s iniciatívou na zorganizovanie medzinárodnej konferencie v Moskve na tému Islam proti terorizmu. Myslím, že túto iniciatívu by sme mali podporiť.

Dnes už ani veľmi nečelíme zhoršujúcim sa a dobre známym medzinárodným problémom, ako skôr narastajúcim novým hrozbám. Rusko, spolu s niektorými krajinami SNŠ, podniká praktické kroky na vytvorenie reálnej bariéry ceste pašovania drog, organizovanému zločinu a fundamentalizmu z Afganistanu cez Strednú Áziu a Kaukaz do Európy. Terorizmus, národnostná neznášanlivosť, separatizmus a náboženský extrémizmus, kdekoľvek sa nachádzajú, majú tie isté korene a plodia to isté jedovaté ovocie. Preto by aj metódy boja proti týmto problémom mali byť univerzálne.

Ale najprv bude potrebné dosiahnuť dohodu na základnej veci: nesmieme sa báť pomenovať pikovú kartu pikovou kartou. A je nesmierne dôležité pochopiť, že na dosiahnutie politických cieľov nesmú byť použité zlé skutky, bez ohľadu na to, aké vznešené sa nám tieto ciele môžu zdať.

Odveta áno, ale...

Prirodzene, že zlo musí byť potrestané, s tým súhlasím. Ale musíme tiež pochopiť, že žiadne odvetné údery nenahradia komplexný, zmysluplný a dobre koordinovaný zápas proti terorizmu. V tomto úplne súhlasím s americkým prezidentom.

Myslím, že pripravenosť našich partnerov zúčastniť sa na potláčaní reálnych a nie klamných hrozieb ukáže, akí vážni a spoľahliví sú ako partneri. Tieto hrozby sa môžu veľmi ľahko prevaliť zo vzdialených hraníc nášho kontinentu až do samého srdca Európy. Už som to spomínal pri viacerých príležitostiach, ale po tom, čo sa stalo v USA, už nie je potrebné nič dokazovať.

Čo nám však dnes chýba k tomu, aby bola naša spolupráca účinná? Napriek všetkým pozitívnym úspechom uplynulých desaťročí sme ešte stále nevytvorili účinný mechanizmus na spoločnú prácu.

Doteraz vytvorené koordinačné orgány neponúkajú Rusku reálnu príležitosť na účasť v príprave a na vykonávaní rozhodnutí. Dnešné rozhodnutia sa však často robia bez našej účasti a len dodatočne sa na nás nalieha, aby sme ich podporili. Potom sa bude opäť hovoriť o vernosti voči NATO. Dokonca sa bude hovoriť, že takéto rozhodnutia sa nemôžu zrealizovať bez Ruska. Spýtajme sa samých seba: je to normálne? Je to to správne partnerstvo?

Prečo bez Ruska?

Áno, presadenie demokratických zásad v medzinárodných vzťahoch, schopnosť nájsť to správne rozhodnutie a pripravenosť na kompromis, sú náročné. Ale Európania boli prví, ktorí pochopili, aké dôležité je hľadať konsenzus nad rámec národného egoizmu. S tým súhlasíme! To všetko sú dobré nápady. Avšak kvalita vykonaných rozhodnutí, ich účinnosť a napokon európska i medzinárodná bezpečnosť závisia celkovo od miery, do akej sa nám dnes podarí pretlmočiť tieto zjavné zásady do praktickej politiky.

Len nedávno sa nám zdalo, že onedlho povstane na kontinente skutočne spoločný dom, dom, v ktorom nebudú Európania rozdelení na východných či západných, severných či južných. Avšak tieto deľby pretrvajú hlavne preto, lebo sme nikdy úplne nezahodili mnohé zo stereotypov a klišé studenej vojny.

Dnes si musíme povedať raz a navždy: studená vojna sa skončila! Nastúpili sme na nový stupeň vývoja. Vieme, že bez modernej, dôkladnej a udržateľnej bezpečnostnej architektúry nebudeme nikdy môcť vytvoriť atmosféru dôvery na kontinente a bez takejto atmosféry dôvery nemôže jestvovať žiadna spojená Veľká Európa! Dnes musíme povedať, že sa zriekame svojich stereotypov a ambícií a odteraz budeme spoločne pracovať pre bezpečnosť ľudí Európy a celého sveta.

Nové Rusko

Vďaka Bohu, v Európe sa dnes už nehovorí o Rusku len v kontexte oligarchov, korupcie a mafie. Avšak ešte stále je tu podstatný nedostatok objektívnych informácií o Rusku. Môžem s úplnou istotou povedať, že kľúčovým cieľom ruskej vnútornej politiky je v prvom rade predovšetkým zabezpečenie demokratických práv a slobôd, slušnej životnej úrovne a bezpečie pre ľud našej krajiny.

Avšak pozrime sa späť na udalosti nedávnej minulosti. Rusko sa vydalo na bolestivú cestu reformy. Rozmer úloh, ktorým čelíme, je historicky neporovnateľný. Prirodzene, že dochádza k chybám. Nie všetky problémy sa vyriešili, ale dnešné Rusko je celkom dynamickou súčasťou európskeho kontinentu. Okrem toho dynamické je nielen politicky, ale i hospodársky, čo je osobitne povzbudivé. Politickú stabilitu v Rusku zabezpečuje niekoľko ekonomických faktorov, v neposlednom rade je to jeden z najliberálnejších daňových systémov na svete. Daň z príjmu je u nás 13 %, daň zo zisku 24 %, a to je skutočné. Minulý rok bol náš hospodársky rast 8 %. Tento rok očakávame len 4 %, ale pravdepodobne dosiahneme asi 6 % - povedzme medzi 5,5 a 5,7 %.

Som zároveň presvedčený, že len širokosiahla a rovnocenná paneurópska spolupráca nám umožní dosiahnuť kvalitatívny pokrok pri riešení takých problémov, ako je nezamestnanosť, znečistenie životného prostredia a mnohé iné. Sme pripravení na úzku obchodnú a ekonomickú spoluprácu. V najbližšej budúcnosti máme v úmysle vstúpiť do Svetovej obchodnej organizácie. Rátame s podporou našej žiadosti zo strany medzinárodných a európskych organizácií.

Chcel by som obrátiť vašu pozornosť na veci, ktoré budete môcť ako poslanci parlamentu nepochybne lepšie ohodnotiť, a ktoré nie je možné zamietnuť len ako propagandu. Náš národ prešiel revíziou svojich priorít a hodnôt. Výdavky na sociálne potreby sú na vrchole celkového rozpočtu na rok 2002. A ja by som chcel konkrétne zdôrazniť, že po prvý raz v dejinách Ruska sú výdavky na školstvo vyššie ako výdavky na obranu.

Dovoľte mi povedať pár slov o rusko-nemeckých vzťahoch. Sú také staré ako naše krajiny. Prvé nemecké kmene sa na ruskom území objavili už na konci prvého storočia. Koncom 19. storočia boli Nemci deviatou najpočetnejšou národnostnou skupinou v Rusku. Avšak dôležité sú nie iba čísla, ale úloha, ktorú títo ľudia zohrávali v rozvoji krajiny a v rusko-nemeckých vzťahoch. Boli to roľníci a kupci, intelektuáli, vojaci a politici.

Rozdelení dejinami

Nemecký historik Michael Stuermer poznamenal: „Rusko a Amerika sú rozdelené oceánmi, kým Rusko a Nemecko sú rozdelené veľkými dejinami.“ Povedal by som, že dejiny podobne ako oceány nielen rozdeľujú, ale aj zjednocujú. Dôležitý je správny výklad týchto dejín.

Ako dobrý sused v Európe, Nemecko často symbolizovalo pre Rusov Európu, európsku kultúru, technický intelekt a podnikateľský dôvtip. Niet divu, že v minulosti boli všetci Európania v Rusku známi ako Nemci a sídlisko Európanov v Moskve bolo známe pod menom Nemecká dedina.

Prirodzene, že kultúrne vplyvy oboch národov boli vzájomné. Mnohé generácie Nemcov a Rusov študovali a mali potešenie z diel osobností ako Goethe, Dostojevský či Lev Tolstoj. Naši ľudia veľmi dobre chápu vzájomnú mentalitu, čoho dostatočným dôkazom sú obdivuhodné ruské preklady nemeckých autorov. Verne kopírujú text a zachovávajú tempo rozprávania rovnako, ako aj náladu a krásu originálu. Jedným takým príkladom je preklad Doktora Fausta od Borisa Pasternaka.

Hospodársky partner

Naše dejiny majú veľa strán, niektoré z nich sú dosť bolestivé, osobitne tie z 20. storočia. Ale v minulosti sme sa často správali ako spojenci. Vzťahy medzi týmito dvoma európskymi národmi boli tu i tam posilnené manželskými zväzkami medzi dynastiami.

Ženy zohrávali spravidla osobitnú úlohu v našich dejinách. Spomeňme napríklad dcéru veľkovojvodu Ludwiga IV z Hessenu-Darmstadtu, v Rusku známej ako princezná Alžbeta. Po atentáte na svojho manžela založila ženský kláštor a počas prvej svetovej vojny ošetrovala zranených vojakov, či už ruských alebo nemeckých. Roku 1918 ju popravili boľševici, ale nedávno bola rehabilitovaná a všetkými uctená tým, že ju vysvätili. Jej pamätník stojí dnes v srdci Moskvy. Nemali by sme zabudnúť ani na princeznú Sofiu Augustu Frederiku z Anhalt-Zerbstu, ktorá prispela jedinečným spôsobom do ruských dejín. Bežní Rusi ju volajú Matka, ale do dejín sa zapísala ako ruská cisárovná Katarína Veľká.

Dnešné Nemecko je najväčším hospodárskym partnerom Ruska, naším najdôležitejším veriteľom, jedným z hlavných investorov a kľúčovým účastníkom pri diskusiách v oblasti medzinárodnej politiky.

Dám vám jeden príklad: minulý rok dosiahol objem obchodu medzi našimi krajinami historický rekord 41,5 miliardy mariek. Toto číslo je porovnateľné so súhrnným objemom obchodu Sovietskeho zväzu s oboma nemeckými štátmi. Môžeme byť s týmto spokojní a sadnúť si a oddychovať? Myslím, že nie. Rusko-nemecká spolupráca má ešte stále dostatočný potenciál na rozvoj. Som presvedčený, že dnes obraciame novú stránku v našich bilaterálnych vzťahoch, čo je spoločným príspevkom k budovaniu spoločného európskeho domova.

Na záver by som chcel povedať slová, ktoré boli raz použité na charakterizovanie Nemecka a jeho kapitálu. Tieto slová by som chcel aplikovať na Rusko a povedať: samozrejme, že sa nachádzame na začiatku cesty budovania demokratickej spoločnosti a trhového hospodárstva. Na tejto ceste sú tiež bariéry a prekážky, ktoré musíme prekonať. Avšak ak necháme bokom objektívne problémy a našu vlastnú občasnú nešikovnosť, tak počujeme biť silné, živé srdce Ruska. A toto srdce je otvorené skutočnej spolupráci a partnerstvu.“

(do)