Nehádžme do jedného vreca

Skúsenosti pacientov so zdravotníctvom nie sú len negatívne

Či už situáciu v našom zdravotníctve ovplyvňovalo dianie pod taktovkou súčasnej vládnej koalície alebo opozície (v predchádzajúcich rokoch koalície) či iných vlád, jedno je jasné: pozitívnu zmenu za posledné desaťročie tento rezort nezaznamenal. Naopak, ide to v ňom, obrazne povedané, od desiatich k piatim. Čo je horšie, objavil sa u nás nový syndróm: strach z ochorenia. Zo všetkých strán pacienti počúvajú, čo všetko v nemocniciach nie je či na liečbu chýba. Odráža sa to i v odpovediach na našu anketu. Jedna naša čitateľka (nechce byť menovaná) nám napísala, že má veľmi dobré skúsenosti s lekármi prvého kontaktu. Podľa jej názoru však nemôžu poskytovať takú zdravotnícku starostlivosť, akú by boli schopní, lebo majú stále

spútané ruky

rôznymi obmedzeniami. Nemôžu predpisovať potrebné lieky, nemôžu používať kvalitnú lekársku prístrojovú techniku, a tak pacienti musia putovať od dverí k dverám za čiastkovými požiadavkami. Zaujímavý postreh nám poslala Ing. A. D. z Bratislavy. Dožaduje sa, aby sa lekári nehádzali do jedného vreca: „Asi nie som normálna. Stále počúvam, že sa všade berú a dávajú úplatky, že bez nich nemôžete ísť do nemocnice, dieťa sa nedostane do školy atď. Možno je to aj tak, len mi prekáža slovo ťvšadeŤ a formulácie, že každý dáva a každý berie. Musím sa priznať, hoci mi to nikto neuverí, že dá sa i inak. Ide mi pomaly na päťdesiatku a spolu s manželom, približne v mojom veku, žijeme tak, že úplatky nedávame a nikdy sme ani nezobrali (a mohli sme). Dôvod je jednoduchý, nevieme to. Jednoducho sme tak boli vychovaní. A predsa žijeme. Dostali sme sa bez zaplatenia na vysoké školy, deti sa nám narodili živé a zdravé, dostali sa tiež na vysoké školy, boli sme - naše deti aj my obaja - už aj operovaní, máme zamestnanie atď. a div sa svete, bez úplatkov. Stále si myslím, že za úplatkárstvo sme si sami vinovatí (ako národ). Veď keby sa nedávali,

tak by nebrali, vraj vo Švédsku a v Česku to tak nie je. Prečo práve u nás? Pre nízku životnú úroveň? Pozitívne viem, že aj medzi lekármi sú takí, čo neberú a je hrozné všetkých dávať do jedného vreca. Poznám mnohých, ktorí neberú a napriek tomu musia počúvať poznámky o tom, ako bez ťvšimnéhoŤ nespravia nič. Bolo by zaujímavé uskutočniť u nás taký týždeň bez úplatkov, to by bola skúška. Bolo by zaujímavé, či by sa život zastavil, či by všetci chorí umreli, nikto sa živý nenarodil, nikto by nespravil na škole skúšky atď. Aj keby to dopadlo podobne ako deň bez áut, za pokus by to stálo...“

Nuž, všetko zrejme závisí od ľudí, nielen od možností. Diametrálne odlišný obsah má postreh, v ktorom ide o záchranu očí. Citujem: „Môjho známeho asi pred dvoma rokmi očný lekár v mieste bydliska poslal s podozrením odlupovania sa očnej rohovky na očné oddelenie jednej bratislavskej nemocnice. Diagnózu mu potvrdila milá lekárka, ktorá mu predpísala kontaktné šošovky, ale informovala ho i o možnosti operácie v prípade, keby odlupovanie rohovky nezastavila ani kontaktná šošovka. Po dvoch rokoch sa lekárka rozhodla, že prišiel

čas na operáciu,

ona však neoperuje. O nevyhnutnosti operácie sa najprv musí presvedčiť i jej kolega, ktorý by ju následne aj vykonal. Lekárka pacienta ubezpečila, že kolegovi povie, že pacient je jej príbuzný, teda, že všetko pôjde bez problémov. Podľa môjho názoru lekárka tým nenápadne naznačila, že kolegu nie je také ľahké presvedčiť, prípadne, že aj ona si zaslúži malú pozornosť za túto nezvyčajnú službu. Tú však vtedy ešte nedostala. Pacient je totiž zásadový človek, ktorý si myslel, že naše zdravotníctvo svedomitého občana nesklame. No mýlil sa. Lekárka lekárovi popredu nič nepovedala. Pacientovi síce i lekár potvrdil diagnózu, avšak operáciu nepokladal za dôležitú a navrhol nosiť okuliare. Problém je len v tom, že by pri súčasnom tempe zhoršovania sa zraku potreboval každý 2 - 3 mesiac silnejšie okuliare a po niekoľkých rokoch by mohol zrak takmer celkom stratiť. Nie som presvedčená, že dobrý lekár (a on ním je) svoje slová myslel ozaj vážne. Aj pacient bol z neho šokovaný a o týždeň sa objavil u lekárky

s OBÁLKOU

a poprosil ju, aby mu pomohla presvedčiť kolegu o nevyhnutnosti operácie. Ona mu navrhla najprv ešte vyskúšať ďalší druh kontaktných šošoviek, ale pacient dostal i ďalší prísľub, že keď sa mu zrak neustáli v dohľadnom čase, pôjdu spolu za kolegom. Tento príbeh sa ešte neskončil, ale pacient je už teraz zhrozený. Až doteraz nechcel veriť tomu, že u nás nestačí platiť zdravotné poistenie. A stále si kladie otázku, čo sa stane s pacientmi, ktorí nemajú finančné prostriedky na presvedčenie lekárov.

Uznávam, že lekári nie sú dostatočne odmenení za svoju zodpovednú a ťažkú prácu, ale prečo sa to odráža na tých, ktorí za to vôbec nemôžu. A neviem si predstaviť, kto a kedy bude schopný túto obrovskú korupciu vykynožiť.“

Keďže je táto informácia čerstvá, aj nezainteresovanému musí byť jasné, že proklamovaný boj súčasnej vládnucej garnitúry proti korupcii to nebude...

Ľudmila Koníková