Kariérny manažér

Kariérny manažér v slovenskom podaní začínal ako zvárač s diplomom Ing.

Pol roka bol s diplomom v ruke ako zvárač v automobilke. Pracoval na tri zmeny. Ako 26-ročný už mal na starosti celú zvarovňu vo Volkswagene v Bratislave, a to bolo 720 zamestnancov. Myslím, že kariérnym diplomatom označujú človeka, ktorý sa celkom od začiatku vedome učil, pripravoval, školili ho na dráhu diplomata a nepotreboval sa k svojmu postupu nejako zvlášť angažovať v politických stranách. Aj keď mám určité pochybnosti, či medzi dnešnými diplomatmi z našej rodnej zeme sa vôbec takí nájdu, lebo ani na diplomatickú školu nemohol ísť bez straníckeho pozadia. V osobe inžiniera Petra Ábela som našiel takého človeka. Vychodil strojnícku priemyslovku v Bratislave, tam študoval technológiu. Na materiálovo-technologickej fakulte v Trnave skončil v roku 1993

špecializáciu zvárania,

presnejšie špeciálne metódy zvárania. Keďže profesiu mal a s diplomom sa oháňať v ruke už nebolo veľa platné (a práve vtedy sa rozbiehala výstavba zvarovne v automobilke v Bratislave, vtedy sa začínala výroba modelu Passat), prihlásil sa za robotníka. Bol prakticky jedným z prvých vo zvarovni.

„Začal som úplne od piky. Zváral som pánty dverí ako robotník - zvárač na finišovej linke automobilov Passat. Postupne asi moji nadriadení zisťovali, že som perspektívny typ. Moja nemčina pramení pôvodom niekde u mojich starých mám. Jedna bola pôvodom Rakúšanka a jedna Maďarka. Aj na školách som sa pravidelne učil nemecký jazyk. Prax vo Volkswagene bola sprevádzaná viacerými školeniami. Prvé z nich som absolvoval v Emdens na severe Nemecka, kde sa v tom čase Passaty vyrábali. Tam som bol sedem týždňov. Po návrate do Bratislavy som práve zastihol budovanie zvarovne v Bratislave. S každým novým modelom, ktorý prišiel, boli spojené školenia, poznávacie dokumentácie a odborná práca s tým spojená, pracovné cesty. Bol som už vedúcim

skupiny robotníkov,

hovorilo sa tomu vedúci tímu. A to už bola hotová linka na zváranie karosérií. Vtedy som bol zodpovedný za 12 - 15 ľudí. Vedúci tímu vo Volkswagene bol človek, ktorý bol priamo integrovaný do tímu a niesol aj podiel na výrobnej činnosti. Bol jeho hovorcom. Po troch či štyroch mesiacoch som postúpil na tzv. supervízora, kde už som mal na starosti dva-tri tímy, teda polovicu celej linky, v tom čase asi 40 ľudí. To bol taký prvý stupeň riadiaceho pracovníka. Tam sa už začínala vlastná riadiaca činnosť, zodpovednosť za náklady, školenia, výrobné chyby, kvalitu i disciplínu. Neskôr som sa stal vedúcim výroby. Boli už aj nočné zmeny a výrobňa sa rozrástla na 720 ľudí. Asi po štyroch rokoch od môjho nástupu som bol najprv poverený a neskôr vymenovaný za vedúceho zvarovne pre Passat a Golf A 3. Tu už som mal právomoci vedúceho výroby a výrobné porady v manažmente som už musel absolvovať v nemčine. Vtedy som mal 26 rokov. Začiatky vo vyššej funkcii boli veľmi ťažké. Operatívne výrobné porady boli

každé ráno,

a keďže som už menej potreboval zváračskú technológiu, viac bolo treba komunikovať s inými úsekmi, ako lakovňa a montáž vozidiel, čiže so „zákazníkmi“. Vtedy sa vyskytol v mojom kariérnom živote jeden dôležitý medzník, ktorý ma prinútil, aby som neskôr zmenil zamestnávateľa. Kdekomu mohla napadnúť otázka, veď má 26 rokov a je vedúcim zvarovne, tak prečo odchádzal?

Vtedy som dostal jednu novú úlohu, zorganizovať, založiť a zabezpečiť vo zvarovni chod nového pracoviska - technickej kancelárie. Bol to skúšobný program. Súčasťou tejto práce bolo optimalizovanie výroby, meranie výrobných časov a kontinuálne zlepšovanie výroby. Filozofia bola taká, že výroba má vyrábať a všetci ostatní okolo nej majú slúžiť. Treba to

chápať ako noty

pre orchester. Tieto práce na zakladaní a zabehnutí kancelárie trvali asi rok a myslím, že sa to aj podarilo. V 1999. roku som bol už z technickej kancelárie preč, bol som vybratý do Brazílie, kde sa otvárala najnovšia fabrika Volkswagenu. Zhromažďoval sa vtedy manažment z viacerých častí sveta z tovární Volkswagenu. Títo ľudia mali zabezpečiť, aby nová fabrika mohla začať vyrábať a aby sa nastavili, naštartovali systémy. Povedal som si, že je to obrovská šanca a z dvadsiatich prihlásených z Bratislavy vybrali mňa a kolegu z montáže. Rozmýšľal som už aj za svoju rodinu, veď keby sme tam išli všetci, aj s deťmi, tak už len naučením nového jazyka by získali veľa do života. Vybrali ma niekedy v októbri 1998 a tri mesiace som sa učil španielčinu, lebo na Slovensku sa vraj portugalčina nevyučuje, automobilka zorganizovala pre malú skupinku prednášky aj z logistiky. V prvý februárový týždeň som mal

odísť do Curitíby,

najprv sám a manželka až po pol roku za mnou s dvoma malými deťmi. Prišlo však prekvapujúce rozhodnutie z vedenia firmy, že do Brazílie nepôjdem a zostanem naďalej v Bratislave, aj vzhľadom na to, že pre typ Polo, ktorého rodiskom je Volkswagen Navarra v Španielsku, sa všetky výrobky vyrábali tam, a ja som už zo španielčiny čo-to pochytil, a bol som aj psychicky pripravovaný do krajiny, kde som sa mohol uplatniť.

V Pamplone sa nachádza závod Volkswagen Navarra. Vtedy padlo rozhodnutie - pošlime mladého do Španielska, bude tam strážiť všetky dohody, výrobky a dokumentáciu, ktorá má s bratislavským odberateľom čosi spoločné, najmä čo sa týka zvarovne. Bol som tam bez rodiny dva mesiace, ešte s jedným kolegom, ktorý mal na starosti montáž. Boli sme kontaktné osoby pre Bratislavu, ktoré strážia, aby všetko „klapalo“, lebo Španieli majú predsa trochu inú mentalitu. Potom som sa vracal do Bratislavy na mesiac, a vtedy som začal uvažovať nad tým, aká je vlastne moja perspektíva. Práve toto prirovnanie sa mi zdalo veľmi presné, lebo celoživotný sen - robiť vrcholového manažéra v Brazílii, sa mi akosi rozplynul. Slovom, nechcel som

zostať chrobákom,

ktorý leží na chrbte a nemôže sa pohnúť, iba bezmocne pohybuje na všetky strany nohami. Cítil som, že nie som dostatočne využitý. Začal som rozmýšľať ako ďalej a rozposielať dotazníky personálnym agentúram. Nakontaktoval som sa na personálne agentúry v Prahe i v Bratislave, ale neočakával som rýchly ohlas. Skutočne, trvalo to dva mesiace, kým sa vôbec niekto ozval. Potom sa to však rozbehlo a „lietal“ som po Slovensku po rôznych firmách a predstavoval sa. Vyberal som si nie podľa očakávaného platu, ale podľa profesie. Vedel som, že chcem zostať v styku s autami (môj otec tiež celý život robil s autami v servise a po celý život bol modelárom riadených modelov lodí). Oslovila ma personálna agentúra z Bratislavy, že či by som nechcel robiť vedúceho výroby Edscha Slovakia Cabrio-Dachsystems, a. s.

Keď som čítal prvé informácie o ponuke, tak som si hneď povedal - „cabrio“", športové autá, strechy na športové autá, to by ma dokázalo nielen živiť, ale aj upútať a nadchnúť. To je perfektný produkt, tu to nikto nerobí. Firma Edscha ma teda vybrala a 3. januára 2000 som nastúpil vo Veľkom Mederi ako vedúci výroby. V tom čase sa tu vyrábali strechy na Audi TT roadster. Mojou povinnosťou bolo

priame vedenie

výroby. Pracovníci, postupy, technológia. Pod sebou som mal podriadených už len dvoch vedúcich zmeny. Vtedy sme mali vo výrobe 40 ľudí. Teraz ich mám vo Veľkom Mederi asi 70 a naše výrobky - skladacie strechy pre športové autá - posielame do Györu, tam je montážna hala pre Audi TT.“

Peter Ábel býva v Bratislave a denne dochádza za prácou do Veľkého Medera. Tam sa rodí nová hala, má byť v novembri už hotová, v nej nájdu prácu ďalší pracovníci. Bude to pracovná príležitosť už pre dvesto pracovníkov. Už teraz je tu 134 pracovných miest. Začatím výroby textílií (textilné skladacie strechy pre športové automobily) vznikne pracovná príležitosť pre ďalších 50 ľudí, väčšinou žien. Vo Veľkom Mederi je ešte jedna vetva firmy, ktorá sa volá Edscha Slovakia. Sídli na opačnom konci mesta a vyrába karosárske produkty (pánty, ručné brzdy, pedálové systémy). P. Ábel hovorí, že ešte najmenej desať rokov roboty stojí pred ním. Výroba musí byť bez chyby a fabrika, ktorú vedie, bude poskytovať prácu pre ľudí z okolia. Či ho investičná, finančná konsolidácia a výborný beh firmy o desať rokov prestanú už baviť, ťažko dnes povedať.

Ivan Klačanský