Prečo klameme

Ste presvedčení, že nikdy neklamete? Vedecké výskumy vás veľmi rýchlo vyvedú z omylu. „Reč bola človeku daná, aby mohol skryť svoje myšlienky,“ vyhlásil kedysi Charlesw Maurice de Talleyrand, bývalý Napoleonov minister a jeden z najobratnejších diplomatov všetkých čias. Mnoho klamstiev či neprávd, samozrejme, vychádza z diskrétnosti, taktu a snahy niekoho nekompromitovať alebo mu neškodiť. „S niekým, kto stále hovorí pravdu, by nedokázal nikto žiť,” konštatuje Mark Twain. A dodáva: „Ale našťatie to nikomu nehrozí.”

Niektorí vedci sa domnievajú, že schopnosť stále rafinovanejšie klamať a klamanie odhaľovať je hnacou silou vývoja ľudského druhu. Klamanie je podľa niektorých ústredným aspektom života a zasluhovalo by si lepšie pochopenie. Vedci sa tejto problematike venujú čoraz viac a viac. Robiť systematicky výskum lží znamenalo prinútiť ľudí aby klamali pod dohľadom laboratórnych prístrojov, takrečeno na objednávku. Spomalené zábery pokusných osôb pritom ukázali prekvapujúcu skutočnosť. Aj ľudia, ktorí sa dokážu veľmi dobre ovládať, prechádzajú krátkymi chvíľkami nekontrovateľných stavov, ktoré ich môžu prezradiť. Bežný pozorovateľ tieto momenty zvyčajne nezaregistruje a môže byť ukolísaný „pravdovravnosťou” svojho náprotivku. Stačí však hodinka odborného tréningu a vyškolené osoby sú schopné všímať si aj kratučké mikrovýrazy tváre a lož odhaliť.

Nedokážeme však sami a bez školenia intuitívne posúdiť, či niekto klame alebo nie? Rozhodne nie, tvrdia vedci. Agresívne vyzerajúci typ nás bude vždy iba ťažko presviedčať, že hovorí pravdu, a pritom môže byť klamárom práve ten príjemný mladík s úprimným pohľadom. Podrobné štúdie ukázali, že ani zafixované predstavy o správaní klamárov zvyčajne nezodpovedajú skutočnosti. Pravda, odborníci dokážu jednoznačne odhaliť skutočné pocity od predstieraných. Pomáhajú im v tom niektoré tvárové svaly, nad ktorými človek nemá plnú kontrolu. Takže zatiaľ čo sa spodná časť tváre smeje, prezrádzajú napríklad „neposlušné” svaly na čele skrytý strach. Falošný úsmev je okrem toho väčšinou zle synchronizovaný s rytmom reči a ostatnými pohybmi tela, je príliš dlhý a asymetrický. Prekvapujúce bolo zistenie, že laici zvyčajne považujú predstieraný smiech za celkom úprimný.

Úmyselná lož si vyžaduje kreatívnu fantáziu. Nahradiť zakrývanú pravdu klamom znamená predvídať a vžiť sa do vnútorných pocitov oklamaného. Podobné správanie vedci sledovali aj u opíc. Pri pozorovaní juhoafrických paviánov ich prekvapilo správanie jedného malého opičiaka. Pokiaľ sa niektorý z dospelých dostal k mimoriadne dobrej pochúťke, vždy sa k nemu prikradol a začal hlasno vrieskať. Hneď tu bola matka a domnelého násilníka zahnala. O zanechané lahôdky sa už malý prefíkanec postaral sám.

Pretvárka je možná iba v komplexných sociálnych skupinách. Kto sa chce uplatniť napríklad v šimpanzej tlupe, musí byť stále v strehu, taktizovať a uzatvárať prechodné spojenectvá. Iba tak si možno vybojovať postavenie, samičku a dostatok potravy. Kto zlyhá, ocitá sa razom na spodnej priečke sociálneho rebríčka. Práve takýto vývoj mohol u človeka viesť k vzniku reči a vyššieho štádia sociálnej inteligencie.

Nie vždy je však výhodné odhaliť každú lož. Podľa pozorovaní vedcov nie sú mladiství, ktorí to dávajú najavo, obľúbení a učitelia ich hodnotia ako sociálne menej inteligentných. Príliš veľká senzibilita voči nečestnosti v sebe skrýva aj nebezpečenstvo, že budete v klamárskej spoločnosti trpieť a nebudete schopní konvenčne komunikovať. Potom je naozaj jednoduchšie niektoré signály jednoducho nevnímať. Ustavičná dvojaká hra príliš komplikuje život a nevšímať si ju je niekedy výhodná stratégia prežitia.

Jediným dôvodom, prečo včas nezbadáme cudziu lož, je usilovná snaha uveriť, že opak je pravdou. V podobných prípadoch ľudia často ignorujú všetky varovné signály iba preto, že pravda je pre nich príliš nepohodlná, znamenala by rozbitie ich životných ilúzií alebo sebazlyhanie. Vedec Charles Ford z alabamskej univerzity rozlišuje päť druhov lží. Manipulačné lži – chladne vyrátané hanebnosti, melodramatické, ktorými si ich autori chcú zabezpečiť starostlivosť a účasť iných osôb, grandiózne lži – ktorými sa hovorca prezentuje ako neohrozený hrdina alebo vševedúci expert. Vyhýbavé lži tú typické pre ľudí, ktorí nimi chcú zakryť vnútorný zmätok, úzkostlivé lži sú charakteristické pre korektných a počestných ľudí, ktorí sa často boja priznať i k neškodným myšlienkam alebo skutkom.

Je lož vskutku nevyhnutná? Sigmund Freud vniesol do nášho života podozrenie, že lži nie sú iba občasné malé podvody, ale že si sústavne niečo nahovárame i v podstatných otázkach vlastnej existencie a identity. Veľký filozof Kand neuznával žiadnu, ani najmenšiu lož. „Pravdivosť výpovede, ktorej sa nemožno vyhnúť, je formálnou povinnosťou človeka, aj keby z toho jemu alebo niekomu inému vznikla akákoľvek nevýhoda.” Rovnaký názor má aj väčšina vedcov. Podľa ich názoru klamstvá podkopávajú dôveru a integritu osobnosti. Platí to aj o bezmyšlienkovitých všedných nepravdách a tzv. milosrdných lžiach. Povedať pravdu v čo najprijateľnejšej podobe si vyžaduje často veľký takt a sociálnu inteligenciu. Pokiaľ niekoho klameme, dávme tým najavo, že ho neberieme vážne. Zároveň si zvykáme na pohodlné myslenie a konvenčné vyjadrovanie. Naše rozhovory sa veľmi rýchlo môžu stať prázdnymi frázami, keď aj tak nikto neverí ničomu z toho, čo sa tu vraví, varujú vedci.

(kab)