Ohraničenie prahu chudoby

Ustanovením životného minima sa legálne ohraničuje prah chudoby, čo úzko súvisí s udržaním sociálneho konsenzu v spoločnosti. Reštriktívna politika a štrukturálne zmeny v zamestnanosti majú za následok nárast nezamestnanosti, s čím je spätý zákonitý pokles životnej úrovne a zvyšovanie počtu ľudí žijúcich pod hranicou životného minima (inými slovami - pod hranicou biedy a chudoby). Chudobou sú najviac ohrození nekvalifikovaní jednotlivci (značná časť rómskej populácie), ako aj stredná a mladšia generácia rodičov s malými nezaopatrenými deťmi, osamelé ženy s deťmi, ako aj časť poberateľov dôchodkov.

Názory na rast životných nákladov a nárast chudoby aj na území Slovenskej republiky sa polarizujú a môže dôjsť k ohrozeniu už aj tak „krehkého“ sociálneho zmieru. Vnímavosť obyvateľstva k problematike chudoby súvisí najmä s nízkou výkonnosťou našej ekonomiky, čo sa zákonite premieta do nízkej úrovne dosahovaných priemerných zárobkov.

Neúmerné zvyšovanie životného minima a z neho odvodzovaných sociálnych dávok pôsobí demotivačne a má za následok ešte väčšiu nivelizáciu príjmov, ako aj zvyšovanie pasce chudoby. Iba vyvážená a relevantná výška životného minima vyjadrujúca možnosti a zámery sociálneho štátu, ktorým je aj Slovenská republika, ale zároveň aj garancia slušného životného štandardu v nepriaznivých sociálnych situáciách, to je nesporne hlavný cieľ, ktorý preverí únosnosť sociálnej stratégie našej transformujúcej sa sociálnej politiky.

Pripravila JUDr. Zuzana Macková, PhD.