Tri veci, ktoré by pomohli svetu

Iaromír Novák

Ak chce raz ľudstvo putovať k hviezdam, čo je logický ďalší smer jeho vývoja, musí prekročiť svoj terajší tieň a dostať sa na vyššie štádium rozvoja. Rozumových kapacít na splnenie tohto predpokladu má ľudstvo dosť, len ich zatiaľ nesprávne a nevyvážene využíva. Alebo je v poriadku, ak väčšina vynálezov nájde uplatnenie najskôr v armádnych štruktúrach a až odtiaľ sa pomaly dostávajú do civilného sektora? Ak dnes žasneme nad najmodernejšími hitmi techniky, náš úžas bude ešte väčší, keď si dstavíme, že armády disponujú prostriedkami minimálne o triedu lepšími a pokročilejšími. Uvažujúc o budúcnosti ľudstva z hľadiska jej možného vývoja, dospel som k názoru, že našej civilizácii by najviac pomohlo, keby vynašla nový zdroj energie, čo znamená prestať byť energeticky závislí od ropy, potom keby, nech to znie akokoľvek kacírsky, hralo náboženstvo menšiu úlohu v našich životoch a v politike a nakoniec, keby sa nám podarilo odbúrať silnú hradbu existujúcich predsudkov.

Ropná otázka

Americký herec Morgan Freeman vo filme Reťazová reakcia, ktorý sa zaoberal otázkou výroby všeobecne dostupnej energie z vody, hovorí Keanu Reevesovi, svojmu filmovému partnerovi: „Ľudstvo ešte nie je pripravené na takýto objav. Predstav si, čo by to urobilo so svetovou politikou, založenou na obchode s ropou. Čo by to znamenalo? Vojnu, iba vojnu...“ A sme pri jadre veci. Nejeden z nás si kladie otázku, koľko unikátnych, prevratných vynálezov leží zamknutých v nedobytných sejfoch a čaká, až nastane vhodný moment či priaznivý pomer síl? Iba fikcia? Sotva. Lebo výskum nestagnuje. Avšak skúste si predstaviť, že vy sami, žijúci na malom Slovensku, urobíte superobjav: lacný a nenáročný zdroj energie. Ale čo ďalej? Sami s tým nič nenarobíte. Chýbajú vám peniaze na ďalší výskum a na širokú komercializáciu vášho objavu, aby z neho všetci profitovali. Slovensko (tak ako väčšina malých alebo chudobných krajín) nemá sieť nadácií a súkromných inštitúcií, ktoré by vám mohli pomôcť. Treba sa obrátiť o pomoc štátu a jeho (skorumpovanej!) administratívy. Váš objav musíte patentovať a je takmer isté, že o vašom vynáleze sa dozvedia cudzie rozviedky, čo môže znamenať buď koniec vynálezu, alebo vynálezcu. V optike veľmocí, ktoré sú veľmocami aj preto, že majú prevahu vo vedeckom výskume, je akýkoľvek prevratný objav uskutočnený mimo ich teritória a mimo ich zóny vplyvu nebezpečný. Kalkulácia je jednoduchá: čo keď tá druhá strana použije svoj objav proti nám? Aj preto tí najlepší študenti z rôznych odborov tak ľahko dostávajú štipendiá na prestížne západné univerzity, aj preto mladí odborníci a výskumníci z celého sveta sú tak intenzívne „lanárení“ zo strany západných koncernov. Nie preto, aby si prehlbovali svoj vedomostný obzor! Štipendiá a lukratívne zamestnanie znamenajú kontrolu. Dozor nad výskumami a novými objavmi! Riadený únik mozgov - fenomén, ktorý aj naša krajina bolestne spoznáva.

Okrem toho, už aj laická verejnosť pozná hĺbku priemyselnej špionáže, ktorá sa uskutočňuje celofrontálne - od klasického spôsobu získavania údajov (ľudské zdroje) až po najmodernejšiu satelitnú techniku a celosvetové telekomunikačné odpočúvacie zariadenie Echelon. Aký to má súvis s ropou a budúcnosťou sveta? Jednoduchý. Keby ropa prestala hrať strategickú úlohu v geopolitike, naozaj by sa zmenil pomer síl. Blízky východ ležiaci na rope by prestal byť strategickým regiónom pre USA, podobne ako Kaukaz a Kaspik pre Rusov. Pre tamojšie národy regiónov, ktoré by prišli o svoj význam, bohatstvo a zisky, by to znamenalo vojnu. Staré vášne a spory nepokryté pokrievkou veľmocí by naplno vypukli. Ale predstava, že každý štát, každý jeden národ by bol energeticky sebestačný (a menej závislý!) je pre veľmoci a ich silné nadnárodné ropné koncerny vysoko nepohodlná. Koncerny by prišli o gigantické príjmy a svoj vplyv a veľmoci o jednu z riadiacich pák svetovej politiky. Z hľadiska budúcnosti celého ľudstva je však vynájdenie nového zdroja energie lákavou výzvou, a to nielen pre jej ekologické prednosti. Všedostupná energia by zdynamizovala priemysel každej krajiny, i tej najchudobnejšej, neuveriteľne ovplyvnila dopravu tovaru a osôb a prispela k zlepšeniu životnej úrovne ľudí na celom svete. Pre štáty a regióny sveta by to logicky znamenalo väčšiu nezávislosť od dnešných mocností a ich silných korporácií, ktorým vyhovuje zachovanie terajšieho status quo. Ak by ľudská myseľ už nebola nezaťažená touto existenčnou (a politickou) otázkou - zabezpečovaním energie - mohla by sa venovať ďalším, prospešnejším sektorom bádania a rozvoja.

Náboženstvo

Dotknúť sa tejto otázky je aj na začiatku 21. storočia veľmi nepríjemné. Každý má právo na vyjadrenie svojho náboženského presvedčenia, je to jedno zo základných ľudských práv, z hľadiska pokroku a vývoja ľudstva je však veľká škoda, že toto právo nezostáva na úrovni čisto osobnej, súkromnej, že otázka viery ešte stále ľudí rozdeľuje na dobrých a zlých. „Kto neslúži Alahovi, slúži satanovi,“ hovoria niektorí predstavitelia moslimskej náboženskej obce. Je to názor postavený do roviny buď – alebo. Avšak nie je to postoj typický iba pre vyznávačov islamu, to by sme im kolektívne krivdili. Náboženský fanatizmus nájdeme aj u ortodoxných vyznávačov judaizmu, bol typický pre šíriteľov katolicizmu v stredoveku a rôzne náboženské sekty na tom postavili svoju existenciu. Nekompromisnosť na náboženskom princípe nachádzame všade. Ešte aj dnes je s nevôľou vnímané manželstvo medzi katolíkom a židovkou. Na Slovensku je n-prípadov rodinných sporov kvôli láske medzi evanjelikmi a katolíkmi, resp. medzi veriacimi a neveriacimi, t. j. bez náboženského vyznania.

Už prvý pohľad na mapu ozbrojených konfliktov vo svete napovedá, že náboženská otázka je z hľadiska týchto sporov dôležitá. Je veľká snaha postaviť udalosti v Afganistane do roviny svätého boja islamu proti „križiackej výprave“ kresťanských nevercov. Ak sa topterorista Usáma bin Ládin vyhovára, že je to všetko kvôli palestínsko-izraelskému sporu, musíme si uvedomiť, že ten je postavený na historickej konfrontácii svetových monoteistických náboženstiev: islamu, judaizmu a kresťanstva. Všetky tri náboženstvá aj so svojimi odnožami si nárokujú na Jeruzalem ako na svoje sväté mesto. Možno by bolo dobré vyhlásiť Jeruzalem za svetovú metropolu viery, urobiť z neho hlavné mesto náboženského presvedčenia, do ktorého by mal voľný prístup každý jeden veriaci.

Nebyť náboženskej otázky, možno by sa aj udalosti, v ináč slovanskej Bosne, boli vyvíjali inak. Rusko-čečenské vojny treba vnímať aj v kontexte prenikania islamu na Kaukaz. Indicko-pakistanský vzťah, ovenčený tromi vojnami, má svoj základ v sporoch medzi moslimami a hinduistami. V Indii ešte zostaňme a poukážme na otvorené násilie medzi hinduistami a sikhami. Náboženské konflikty medzi islamom a kresťanstvom decimujú obyvateľstvo v indonézskom Acehu a na filipínskych ostrovoch. Spory na náboženskom základe sa však uskutočňujú aj v rámci toho istého vierovyznania, pričom v islame je to hlavne nezmieriteľnosť medzi šíitmi a sunnitmi, ktorá si iba v južnom Iraku vyžiadala tisícky obetí. V Číne je ešte stále dôležitejšia úloha komunistickej strany ako vierovyznanie, pričom režim tvrdo zasahuje proti novým sektám ako Fa-lun-kung, ktorá získava čoraz väčší vplyv v spoločnosti.

V Sudáne je dlhoročná občianska vojna v znamení boja fundamentalistického islamského režimu proti kresťanom a animistom (vyznávačom prírodných náboženstiev) na juhu krajiny, kým v Ugande je to naopak, lebo kresťanský režim bojuje proti prenikaniu islamu zo severu. Nigériu brzdia v rozvoji náboženské konflikty, pričom až štrnásť severných štátov Nigérie ignoruje zákony a zaviedlo ako zákon najvyššiu islamskú šaríju. Ani Európa nie je ušetrená násilia na náboženskom základe. Okrem Bosny sa to týka najmä Severného Írska, kde si spory medzi katolíkmi a anglikánmi každoročne vyžiadajú niekoľko obetí. A nemôžeme zabudnúť na Macedónsko, hoci tam sa kladie dôraz najmä na etnický základ sporu. USA sú na prvý pohľad maximálne liberálne voči náboženským otázkam, avšak predstavitelia vládnucej elity pochádzajú najmä z protestantských odnoží kresťanstva, potom z katolíckej a zo židovskej komunity.

Z náboženského hľadiska je dôležitá snaha pápeža Jána Pavla II. o dosiahnutie čo najvyššej miery ekumenizmu. Jeho snaha však zatiaľ naráža na nepochopenie zo strany ruského patriarchu, bez čoho je dosiahnutie finálneho zmieru medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou nemožné a ani islamský svet na jeho výzvy nezareagoval srdečne a otvorene. Ak by náboženské presvedčenie zostalo iba na osobnej úrovni a zabezpečila sa odluka cirkví od štátu tak, aby sa viera neplietla do oficiálnej štátnej politiky, ak by náboženský fanatizmus stratil na sile, napätie vo svete by kleslo, medzinárodné vzťahy by sa dostali na vyššiu úroveň a civilizačný rozvoj by dostal ďalšiu šancu.

Predsudky

Nech sme akokoľvek vyspelí, vzdelaní a informovaní, našu myseľ zaťažujú mnohé predsudky. Pomýlené a často skreslené predstavy o iných národoch, rasách, etnikách a náboženstvách, o štýle života iných ľudí. Predsudky sú živnou pôdou pre vytváranie pocitov nadradenosti, pre xenofóbiu, nacionalizmus a rasizmus. Predsudky belochov o černochoch. A naopak. Predsudky západnej (kresťanskej) civilizácie o fanatizme a zaostalosti arabského moslimského sveta. Predsudky arabských štátov o dekadencii a nemorálnosti západného sveta. Predsudky západnej časti Európy o životnej úrovni v štátoch východnej Európy. Predsudky Európanov o úrovni vzdelania a kultúry Američanov. Predstavy Američanov o malom význame zvyšku sveta. Predsudky heterosexuálov voči homosexuálom. Predsudky veriacich voči ateistom či vyznávačom iných náboženstiev. A tak ďalej. V príkladoch môžeme pokračovať nekonečne dlho, pričom najsmutnejšia je skutočnosť, že vo svete sa na odbúravanie predsudkov takmer nič nepodniká. Nič na vyššej úrovni, nič, čo by zasiahlo povedomie čo najširších más.

Isteže, najklasickejším príkladom, ako čo najúčinnejšie bojovať proti predsudkom a ich zhubnej sile, je dosiahnuť čo najviac vzdelania, mať prístup k čo najobjektívnejším informáciám o svete a ľuďoch. Ako to však dosiahnuť v dnešnom svete, kde úroveň vzdelania klesá aj v tých ekonomicky najvyspelejších štátoch? Stačí spomenúť príklad USA, ktoré každý rok kupujú mozgy z celého sveta a kde sa reformou školstva oháňa každý významnejší politik. To isté platí aj pre západnú Európu. Štáty východnej Európy, ktoré vďaka sociálnym istotám minulých totalitných režimov zaznamenali pozoruhodné úspechy v školstve, vo vzdelávaní a v odbornej príprave, dnes fungujú iba ak zo zotrvačnosti a pri súčasných rozpočtoch školstvo upadá každým rokom. V rozvojom svete, najmä v chudobných štátoch Afriky, je negramotnosť jedna z pliag, ktoré chcú všetky štáty odstrániť, ale s malými úspechmi. Negramotnosť ako fenomén, dokonca na prahu 21. storočia, naberá hrozivejšie rozmery ako niekoľko desaťročí dozadu.

Chcelo by to tiež zlepšiť prísun informácií a odbúrať existujúci informačný monopol západných spravodajských agentúr, rozhlasu a televízií. Lebo väčšina prostriedkov masovej komunikácie preberá spravodajstvo veľkých a silných agentúr, ktoré si dovolia mať spravodajcov všade vo svete. S ich správami preberá aj ich spôsob videnia sveta, ich štýl komentovania a hodnotenia. Sú správy z týchto zdrojov naozaj vždy objektívne a neskreslené?

Boj proti predsudkom by sa mal začať už na základných školách - všade vo svete. Mal by to byť jeden zo základných predmetov. Aby si deti už od malička zvykli na myšlienku rôznorodosti národov, rád, náboženstiev, kultúr a, pravdaže, aj myslenia. Lebo s búraním bariér treba začať najskôr u seba!

* * *

Pred niekoľkými dňami svetoznámy britský astronóm Stephen Hawking povedal, že ľudstvo musí čo najskôr kolonozovať vesmír, ináč mu hrozí záhuba. Vraj zničíme sami seba vojnami, boilogickými vírusmi a nerešpektovaním ekologickej rovnováhy.