Mierny optimista

Peter Kasalovský

Dnešné editoriálne myšlienky venujem ľuďom práce. Práci, ktorej je čoraz menej, a vo väčšine prípadov nie je za ňu toľko peňazí, aby vykryli potreby rodín, resp. domácností na úrovni 1989. roka. Nemienim pripomínať ani dvanásťročnú slovenskú hospodársku, tobôž nie politickú a spoločenskú premenu. Je nesporné, že bola nevyhnutná. Či sme neopakovateľné výzvy tej doby využili ako spoločnosť, rodiny, rodáci z konkrétnych miest či obcí, ale aj ako jednotlivci podľa svojich predstáv, to by nám mohlo povedať povestné čarovné zrkadlo.

Pohli sme sa odvtedy, ale v tej rýchlosti a opojení z nových dimenzií sme - kvôli nami vyvoleným politikom a iným lídrom - stratili to, čo sme si mali zachovať. Ponajprv sme zapatrošili zmysel pre zodpovednosť za prácu na každej pozícii a prestali vnímať hranice kvality života. Na vedľajšiu, ba možno slepú koľaj sme poslali to, čo je obsiahnuté v slove - pojme: disciplína. Na mnoho spôsobov sme jej bránili v slobodnom pohybe, a potom bez zábran sme umožnili v nespočetnom počte jej popravu aj za cenu nástupu všeobecnej korózie.

Radšej menej hovorme aj o tých vzťahoch ľudských a národnej súdržnosti - svornosti. Tieto mali najvyššiu hodnotu vždy vtedy, keď nastali prelomové situácie v našich moderných dejinách. Je až neuveriteľné, že tie životne dôležité a iba dočasne nahraditeľné vzťahy tuhli rýchlejšie ako tá sopečná láva, keď končí svoj život v oceánskej či morskej vode.

V našej krajine máme už toľko pólov, neľahko dostupných prírodných zvláštností pod zemou či štítov, že by sa od nás nemuseli vypravovať expedície do zahraničia. Dali by sa označiť ako slovenské výzvy, ktoré sú vskutku z tých najnáročnejších nielen na európskom kontinente, ale aj v celom svete. Aj keď si to oficiálne, ale ani v kuloároch pohostinstiev, rodín a priateľov pod vlastnou strechou i holým nebom pramálo pripúšťame. Hlušíme sa honbou za pominuteľným.

V nejednom ohľade sa spreneverili generáciám minulým a minuvším sa, keď sme chceli, ba mnohí pod tlakom aj museli prijať rezultáty zlatoústych demagógov a teoretikov života. A, žiaľ, v nejednom prípade jedinečných farizejov a prospechárov. Mnohí sa síce vytratili z verejného života, ale mnohí v ňom sú zabetónovaní tak, že by tu mohli ostať opäť - ako kedysi v dávnej i tíchnucej minulosti - až naveky. Čo tam po tom, že aj v iných svetoch - štátoch má navrch lož, pretvárka, mráz vo vzťahoch ľudských a bezbrehá chamtivosť?!

V závere októbra, kým znova začnú znieť sebachvály, vytŕčať sa hrude charakterovo nenapraviteľne krivých pod ťarchou nimi videných zásluh o svetlý dnešok, chcem poďakovať všetkým, ktorých som kedy stretol ako novinár pri poriadnej a statočnej práci. Boli ich stovky, ba tisíce za tých tridsaťtri rokov a tváre mnohých, žiaľ, už bezmenných a vo väčšine aj zosnulých - vidím dodnes. Aj zváračov plynárenských magistrál v pieskoch Záhoria, staviteľov fabrík - priemyslu, výskumnej bázy, vodných diel, autostrád, všakovakých škôl, zdravotných stredísk, polikliník a nemocníc, ale aj vytrvalo užitočných panelových sídlisk.

Boli takí aj pre mňa osobne neobyčajne krásni ľudia: ako baník Cmarko, ako herec-režisér Jamnický, ako kartograf Kukuča, ako priemyselnícky živel Hrivnák či Mináč ako múdrosť a ľudskosť sama. Neminuli sa zo mňa takí: ako partizánsky veliteľ a neskorší podpredseda SNR Hagara, kvôli emigrovanej sestre desaťročia nepovyšovaný major Rigáň, pôrodník prof. Ponťuch, liptovský poľnohospodár-mág 80. rokov Blcháč, ako kardinál Korec, ako moderátor a režisér Štefuca či môj učiteľ ruštiny Karcub a dejepisu aj života Filan..., a tých bezmenných je vo väčšine miest a takej tretine obcí priam nekonečný rad.

Nemôžem sa nepoďakovať za udržanie života a nádejí pre budúcnosť súčasníkom. Mnohým desiatkam organizátorov výroby-práce, a tým života. Tým, pred ktorými budem mať vždy úctu, a to nielen v duchu, lebo čosi správne aj múdre vykonali, zmysluplné a dôstojné ich vzdelania a ľudského rozmeru. Nezosmiešnili a neponížili svojím konaním ostatných občanov. Koľkokrát dokázali pochopiť svoje omyly, resp. chyby a všetkému nadradiť človečenský úspech. Ten, ktorého dimenzie sú pre mnohých nedosiahnuteľné, lebo sú nezmerateľné ziskami či majetkami.

O dvoch ďalších desiatkach budem hovoriť o niekoľko dní, keď dostanú prestížne ocenenia Hospodárskeho klubu. A nielen o nich, ale o tých, ktorí ich vypravili do života ako supervlaky či nejaké pozemské concordy, na čo prišli až dodatočne. O tých, ktorí si vytlieskavajú práve od nich myslenie a konkrétne činy a dokážu sa tešiť z prozaických vecí dní všedných aj sviatočných. Mali sme a máme toľko skvelých ľudí, z ktorých miničasťou som mal česť stretnúť sa, že nemôžeme predsa prepadnúť v zápase o skutočnú transformáciu.

Len sa jej dožiť, a najmä pomôcť jej rozrásť sa. Zatiaľ sa deje iba oázovito. Avšak akoby dochádzal čas, keď sa oázy začínajú spájať cestami-necestami, keď čoraz viac škodnej sa bude môcť pohybovať iba po jarkoch a v cestnej kanalizácii. Už je načase, aby sme boli opäť živí rozumom a ľudskosťou, a nie pochybným politikárčením, totalitou úbohosti rovnej politickej nadutosti a veľkohubosti.

Peter Kasalovský