Zvyšovanie ceny nesúvisí s privatizáciou

Kto chce SPP predať pod „tlakom“plynúceho času?

Hoci stará pravda hovorí, že nikdy nie je neskoro, v súčasnom silnejúcom politickom zemetrasení okolo privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) predsa len oháňanie sa s ňou vyznieva nedôveryhodne. Už na prvý pohľad. A to či už smerom k občanom alebo k potenciálnym záujemcom o privatizáciu. Keby totiž na potrebu zastavenia rozbehnutej privatizácie poukazovala len súčasná opozícia (čo aj robí) alebo formujúce sa nové subjekty, ktoré si potrebujú nahnať body, nik by nebol prekvapený. Veď napokon každý z variantov má svoje klady a mínusy. No po necelých troch rokoch vládnutia súčasnej koaličnej garnitúry, ktorá privatizáciu SPP deklarovala ako jednu zo svojich priorít, sa z radov jej čelných zástupcov začína spochybňovací proces“. Otázkou je, prečo(!). O odpoveď sa pokúsime v najbližších dňoch.

Potom je tu napríklad problém s cenou plynu, ktorá sa vraj musí zvýšiť kvôli privatizácii. Pritom tú v prvom rade ovplyvňuje rast cien na svetových trhoch. Preto v posledných dvoch rokoch ceny plynu výrazne vzrástli nielen v okolitých krajinách, ale aj v Rusku či vo Francúzsku (Gaz de France je stále spoločnosť v rukách štátu). Je tu však aj aspekt výnosov z tranzitu plynu. Navyše, zo serióznych záujemcov o privatizáciu 49 % akcií SPP väčšina už zdôraznila, že akceptuje situáciu na Slovensku a nevyhnutnosť jej postupného zvyšovania. Veď sami by išli proti sebe, keby chceli dostať ceny plynu okamžite na takú úroveň ako v krajinách EÚ, kde predsa len výdavky za plyn predstavujú z mesačného platu oveľa menšie percento ako na Slovensku. Nemožno tiež zabúdať, že postupné zreálnenie cien plynu je nevyhnutné v súvislosti s prijatými smernicami Európskej komisie o otváraní sa trhu s plynom.

Terajší stav nielenže zvýhodňuje plyn pred inými palivami, ale vlastne obyvatelia v panelákoch (centrálne vykurovanie) dotujú v konečnom dôsledku zo svojho vrecka aj plyn v rodinných domoch. Iste, mnohí z ich majiteľov nemajú na vyššie výdavky za plyn, ale existuje dostatok ciest, ako im podať pomocnú ruku. Preto sa tiež treba pýtať, koľko z mimoriadnych odvodov SPP ( v tomto roku až 5 mld. Sk) sa využíva na kompenzáciu zvýšenia pre sociálne najslabších, a tiež či pomoc formou príspevku na bývanie je tou najschodnejšou cestou. V súvislosti so snahami zastaviť rozbehnutú privatizáciu SPP nemožno tiež obísť fakt, že aj táto vládna garnitúra pokračuje v chápaní štátneho podniku tak, že ho chce cez svojich ľudí v manažmente stranícky riadiť. No a keďže je zložená z viacerých subjektov, tak sa každý snaží poťahovať nitky cez svojich ľudí vo svoj prospech.

Výsledok všetci poznáme. Kauzy a kauzičky SPP síce konečne utíchli, ale či to nie je dočasné, zostáva len zbožným želaním. Pokiaľ ide o návrhy privatizovať nie 49 %, ale iba 24 % akcií SPP, a zvyšok transformovať na podielové listy, z ktorých by sa potom financovala reforma dôchodkového poistenia, je namieste použiť argumenty aj druhej strany. Jednak o predaj takého malého balíka akcií sa nik zo serióznych investorov ani uchádzať nebude. A tak nie je vylúčené, že k slovu sa dostanú špekulanti. K obavám z predaja 49 % akcií SPP treba dodať, že štát si majoritu môže zabezpečiť inými spôsobmi. Stačí sa pozrieť do Maďarska, kde štát nevlastní 51 % akcií a predsa drží taktovku pri zvyšovaní cien plynu.

Z informácií, ktoré sa nám podarilo získať, vyplýva, že plynári pôvodne spracovali taký privatizačný projekt, aby sa nielen splnili očakávania výšky výnosov, ale aby vstup strategického investora znamenal rozvoj podniku, čím by sa výška výnosov znásobila. A v konečnom dôsledku priniesla efekt celému Slovensku. Preto by malo byť prioritou všetkých, ktorí môžu ovplyvniť finále privatizácie, aby cena nesklamala očakávania a akceptoval sa návrh plynárov. Na prípadnej potrebe prehodnotiť rozhodnutie privatizovať SPP v takej situácii, ak by z očakávanej ceny mala zostať len polovica, sa totiž mala koalícia už dohodnúť už pred odštartovaním celého procesu.

Zdena Rabayová