Žatva nevyriešenej otázky

Prečo prichádza podpora USA palestínskemu štátu až teraz?

Princíp „kto nie je s nami, je proti nám“ je zlý a vedie k mylným záverom. „Kto je proti terorizmu, nemusí byť nevyhnutne práve s Američanmi“ (saudskoarabský denník Al Bilád). Nálady, ktoré sa snažili USA v arabskom svete zvrátiť, aby si zabezpečili plošnú podporu v boji proti terorizmu, sa začínajú rozpadať. O bod zlomu sa postarala z veľkej časti aj dezinterpretácia jordánsko-amerického dialógu, podľa ktorého sa americký protiteroristický útok mal vyhnúť arabským krajinám, a narýchlo pripravené vyhlásenie americkej administratívy, že vždy podporovali vznik palestínskeho štátu. V regióne je dvanásť arabských krajín (ak počítame aj autonómne územie Palestínčanov), resp. trinásť, ak by sme pridali aj Egypt. Napriek tomu, že môžu mať medzi sebou nevyriešené spory, pokladajú sa za jeden arabský svet. Dôkazom toho je aj tohtotýždňové varovanie Ligy arabských štátov o vyústení možnej americkej odvety do ozbrojeného konfliktu na Blízkom východe, ktoré by mohlo mať ďalekosiahle následky. A nielen v regióne.

Ak mnohí poukazovali na začarovaný kruh palestínsko-izraelského dialógu, ktorý sa vlastne nikdy nezačal, pretože pre izraelskú stranu bola prvoradá bezpečnosť, až potom darovanie okupovaného územia, vychádzal z toho, že ani palestínska strana (bez štátnosti na historicky svojom území) nikdy nemala čím militantným stranám zapchať ústa. Jej snahy o zabezpečenie mieru pri občasnom, ale dôkladnom a stále sa opakujúcom izraelskom búraní palestínskych príbytkov a ničení poľnohospodárskych plodín na územiach už pod plnou či čiastočnou palestínskou správou preto logicky vždy skončili neúspešne.

Je zaujímavé, že americký prezident G. W. Bush až teraz prišiel s vyhlásením, že „myšlienka palestínskeho štátu bola vždy súčasťou vízie (americkej politiky), a to odvtedy, ako rešpektujeme právo na existenciu Izraela“. Lenže práve absencia zviditeľnenia tejto myšlienky v minulosti (USA odsúdili doteraz akúkoľvek rezolúciu BR OSN, ktorá čo i len v najmenšom požadovala od Izraela zmenu svojej politiky voči Palestínčanom, najmä pokiaľ ide o zotrvávanie v okupácii obsadených území, resp. o znovuokupovanie už odovzdaných území) je dnes podľa arabských krajín dôvodom mnohých militantných akcií. O teroristických ani nehovoriac.

USA budú musieť prehodnotiť politiku aj na Blízkom východe. Rok po začatí druhej intifády si boj za samostatnosť a obranu území, ktoré Palestínčanom patria, vyžiadal vyše 800 obetí, z toho troch štvrtín Arabov. Arabské krajiny poukazujú na dvojitý meter, keď niekedy až násilná politika Izraela spojená s ekonomickým tlakom je tolerovaná, čo sa nedá povedať o palestínskom vzdore okupácii. K druhej intifáde by totiž nebolo došlo, keby sa Izrael a svet snažili pochopiť korene palestínskej otázky. Najmä keď Palestínčania dnes už existenciu Izraela uznávajú.

Niekedy až vlažná politika západných krajín a inštitúcií dnes čelí existencii najmenej šiestich militantných skupín v regióne, ktoré sľubom o spravodlivom riešení otázky územného usporiadania (a nielen v prípade Palestínčanov) neveria. Ako prekvapivo poznamenal riaditeľ Strediska európskej politiky J. Palmer, „globalizácia priniesla obrovské ekonomické výhody mnohým častiam sveta, ale znamenala tiež bolestné zbedačenie nielen pre zraniteľných jednotlivcov, ale pre celé spoločenstvá a regióny“. Odbúranie ich vnútorných ekonomických bariér viedlo v mnohých prípadoch aj k tomu, že cenu surovín (jediného zdroja bohatstva) začali v ich neprospech určovať bohaté krajiny mimo regiónu a určovať politiku cez Medzinárodný menový fond a Svetovú banku. V ich neprospech. A to je len krok od nespokojnosti a hľadania východiska. Aj v nenávisti.

Slávka Blazseková