Čo nová vláda, to nové zemetrasenie

Mnohokrát sa odbory na Slovensku hodnotia len cez prizmu pôsobenia konfederácie, a tej odborovej vrcholovej politiky v rámci celospoločenských procesov. U vás nemusím upriamovať pozornosť na to, že hlavnou činnosťou odborov nie je ani tak v tom vrcholovom celospoločenskom kontexte robiť nejaké opatrenia typu, ktoré mnohokrát vyplývajú z médií, ako že ich zanedbávame a nie sme tie správne európske odbory, lebo nie sme každý deň na uliciach a nedemolujeme podniky. Tu by som chcel povedať, že pôsobíme vo väčšine väčších firiem. Máme, samozrejme, problémy pôsobiť v menších firmách, ktoré zamestnávajú 5, 10, 20 ľudí, ale to nie je len náš problém, to je problém celosvetový, že tam odborová organizovanosť je veľmi nízka. Naším hlavným poslaním je, aby sme obhajovali zamestnancov, nielen odborárov v podnikoch v tom priamom dialógu so zamestnávateľom. Jednoducho povedané, staráme sa o to, aby

deľba výnosu

a výkonov jednotlivého podnikateľského subjektu bola z nášho hľadiska spravodlivá, aby tam nedochádzalo k deformáciám. Na druhej strane z toho celospoločenského kontextu si myslím, že odbory v demokratickej spoločnosti sú neodmysliteľnou súčasťou jej vývoja. Veľakrát aj na medzinárodných fórach som hovoril o tom, že takýmto spôsobom by to mala vnímať aj podnikateľská verejnosť, takýmto spôsobom by to malo byť celospoločensky ponímané. Pretože zbytočne bude mať niekto v tejto krajine veľké vlastníctvo, keď ho nebude môcť dlhodobo užívať, lebo hospodárskym smerovaním tejto krajiny sa dosiahne to, že tu bude antisociálne prostredie, kde nebude pokoj pre podnikateľa. Jediné, čo mu potom ostane je to, že buď bude krátkodobo podnikať a odíde, alebo bude čakať, čo takýto spôsob smerovania hospodárstva spôsobí v jeho vlastníctve a, samozrejme, aj v jeho rodine, okolí a mnohokrát zrejme by uvažoval, či by v takomto prostredí ešte chcel dlhodobo podnikať.

Jednoducho povedané, odbory by mali byť takým katalyzátorom celospoločenských hospodárskych procesov, aby sa nevyvíjali diferencovane, aby sa spoločnosť nevyvíjala ako spoločnosť úzkej skupiny. Poviem to laicky, úzkej skupiny extrémne bohatých ľudí bez vytvárania istej strategickej strednej vrstvy a s veľkým objemom ľudí, ktorí by prepadali do sociálnej núdze a boli by pod úrovňou dôstojnej životnej úrovne. S počudovaním sledujem niektoré vyjadrenia aj súčasných politikov, ktorí spochybňujú istý korporativizmus, ktorý sa tu chce zaviesť nejakým tripartizmom. Mnohokrát sa polemizuje o tom, či tripartizmus áno alebo nie. Chcem povedať to, čo som povedal nedávno na jednej konferencii, ktorú organizovala naša asociácia. Na úvod som povedal, že AZZZ má iniciatívy v tomto smere a je to dobrý signál a na druhej strane, že SR sa prihlásila v rámci svojho smerovania k integračným procesom, hlavne teda k smerom k EÚ. Minulý rok akosi

ticho prešlo

na Slovensku médiami, že v Nice EÚ prijala sociálnu agendu, ktorá sa síce nestala ešte záväznou, ale dúfame, že koncom roka sa stane záväznou agendou v rámci rozvoja alebo smerovania EÚ a asociovaných krajín. A táto sociálna agenda vo svojej tretej vete hovorí o tom, že je potrebné zainteresovať do vládnych a tripartitných vzťahov celú verejnosť, aby smerovanie spoločnosti bolo konsenzuálne. To isté platí na úrovni nižšieho sociálneho dialógu, na úrovni podnikov, pretože v rámci dlhodobého sledovania strategických firiem, ktoré sa držia na trhu viac ako 20, 30, 40 rokov, sa vyvíjali na báze zainteresovanosti zamestnancov. Len firmy bez sociálnych výbuchov, teda výkyvov, ktoré by ich ničili, je ich vývoj správny, a potom majú šancu sa dlhodobo

udržať na trhu

bez vnútorného ohrozenia svojej existencie. Na základe konania našich vrcholových predstaviteľov vlády mám veľakrát pocit, že všetky negatívne procesy, ktoré sa tu vnucujú spoločnosti, sú motivované vstupom do EÚ. Zabúda sa pritom na humanitný prístup Európy k zamestnancom, na sociálny dialóg, na vzťahy v Európe, ktoré dnes nikto nespochybňuje a považuje ich za normálne vyrovnané vzťahy partnerstva v rámci týchto krajín.

Jedným z veľkých problémov Slovenska, jeho hospodárstva, ale aj životnej úrovne občanov je, že je tu absolútna diskontinuita. Zažil som skoro všetky vlády, ktoré boli na Slovensku. Hneď ako nastupuje nová, vždy je to zemetrasenie, narušenie vzťahov, kontinuity procesov a celé sa to vždy začína odznova. Proste ten občan slovenský, ja to vnímam ako človek, ktorý chodí do terénu, je už unavený z tých ustavičných začiatkov, ktoré nakoniec nemajú pozitívny koniec a vždy sa tá

špirála vzťahov

opakuje, a myslím si, že to je hlavným dôvodom toho, že ľudia sú čoraz viac nespokojní. Mnohokrát nám vytýka aj vlastná komunita, že odbory ako celok na Slovensku sú málo silné, málo agresívne, že by mali viac prejavovať svoju nespokojnosť, viac by sa mali ľudia mobilizovať. Dovoľte, aby som tu pohovoril trochu ako psychológ. Tak pred piatimi rokmi som vyslovil dnes už známu vetu, že Slováci majú zakódovaný bírešský syndróm. Myslím si, že prach tej tzv. sociálnej únavy u Slovákov je vyšší ako u Čechov, Maďarov a Poliakov. Pamätám sa na stavy, keď som ešte v rámci federálneho zoskupenia bol v odboroch a vždy išla iniciatíva z českej strany, len málokedy zo slovenskej. Slovák je ten ubiedený

prikrčený človek,

ktorý sa síce vie posťažovať, vie ponadávať, ísť do krčmy, ktorý sa tam vie opiť a porozbíjať poháre, ale hneď ako by mal zobrať kabát, obliecť sa, ísť na námestie bojovať za svoje práva, to už je dosť veľký problém. A preto by som chcel, aby ste pochopili, že napriek kritike sme presvedčení o tom, že sme urobili maximum preto, aby sme prejavili svoju nespokojnosť v ktoromkoľvek období a teraz je to úplne jedno, ktorá vláda tu bola.

Ďalší problém, ktorý slovenské odbory majú, je, že na Slovensku absentuje harmonizované rozdelenie politického straníckeho vplyvu. U nás nie je jasné kto je ľavica, kto je pravica, kto je liberálna strana, dokonca počúvame už o tretích cestách. Na to mám svoj názor, tretia cesta je to, že nakoniec sa vždy

tá tretia uhne

doprava alebo doľava, vždy je to tá pôvodná prvá alebo druhá cesta, len je povedaná ako tretia, ale všade v Európe odborové centrály úplne prirodzene inklinujú k stranám, ktoré majú programovú výbavu sociálnej demokracie, demokratického socializmu a iných takýchto ideí, kde teda tie obsahy sú blízke odborom. Na Slovensku absentuje takýto silný politický subjekt, ktorý by nebol len dočasným, ale všeobecným spojencom pri presadzovaní záujmov odborárov v rámci parlamentnej demokracie. V rámci lobovania, vyjednávania máme jednu jedinú šancu, a to je otázka pretlačenia našich požiadaviek cez parlament alebo vládu, podľa toho, ako je postavená. To je jeden z nástrojov presadzovania odborovej politiky, a toto nám tu absentuje. Uvažujeme o budúcnosti, o tom, čo bude po voľbách v roku 2002, ako sa to tu celé rozvrství, pretože budeme a máme to zapísané aj v programe, máme

hľadať spojencov,

začíname mať pocit, že by sme mali vstúpiť aj do takých pozícií, aké boli pred sto rokmi v rámci Európy. Odbory vtedy dokonca vytvárali sociálno-demokratické strany, lebo potrebovali takéhoto straníckeho spojenca. Zrejme budeme musieť veľmi pozorne sledovať, ako sa budú vyvíjať volebné programy jednotlivých politických subjektov, ktoré budú vstupovať teraz do politického boja vo voľbách v roku 2002 a budeme musieť zvažovať, ako sa to celé vyvinie. Dávam za príklad veľmi chybnú cestu našich poľských kolegov, ktorí v jednom období dokonca vytvorili politickú stranu, ktorá sa podieľala na moci a teraz voliči odmietli ekonomickú cestu, ktorú zvolili. Výsledky volieb sú porážkou odborov v rámci Poľskej republiky, teda tej frakcie, ktorá reprezentuje Solidarita. Sú tam ešte ďalšie odbory, ktoré sa dnes necítia porazenecky a ktoré sú zrejme spokojné s vývojom v Poľsku, ale to je

dôkazom toho,

že úzke viazanie sa alebo takéto smerovanie odborov vytvára obrovské nebezpečenstvá. Máme homogénnych odborárov, máme členov HZDS, KDH, proste všetkého politického zoskupenia a nemôžeme si dovoliť nejakým spôsobom priblížiť sa k niektorému politickému subjektu. Spojenectvo áno, ale znovu zdôrazňujem, že to musí byť spojenectvo so stranou, ktorá vyznáva podobný obsah ako odbory a, samozrejme, podobné hodnoty.

Nechcem komentovať súčasnú hospodársku a ekonomickú situáciu, ale som presvedčený, že vicepremiér Ivan Mikloš so svojou reformou sa nezapíše do histórie. Nikto nebude hovoriť o slovenskej Miklošovej reforme, pretože

reforma prepadla,

prepadla vo všetkých svojich parametroch a s obrovskými, z nášho hľadiska nie rýchlymi, ale rozloženými sociálnymi dosahmi, ktoré tu nebudú končiť tým, že tu skončí vláda. Ďalšia vláda, ktorá nastúpi, zdedí v rovnakom stave túto krajinu ako súčasná vláda, keď nastúpila k moci, až na to, že možno budú konsolidovanejšie financie a makroekonomicky stabilizovanejšia spoločnosť. Zakladajú sa však ustavične dlhy, ktoré sa budú musieť splácať. Istým spôsobom sa skonsolidovali banky, ale skonsolidovali sa odložením problémov a neriešili sa základné veci, na ktoré poukazovali odbory. Žiadali sme ich, aby začali s reformou zdravotníctva, školstva a všetkých transferových rezortov, pretože ekonomika negeneruje dostatok zdrojov a stále tu bude konflikt, ktorý je konfliktom už dnes. Dnes táto vláda rýchlo

zapláta diery

po sebe, ale nechá nové veľké a ďalšia vláda bude mať obrovský problém v tom, čo bude robiť s rozpočtom, s fiskálnou politikou, a tu už nechcem komentovať návrhy radikálneho zníženia daňového zaťaženia. My sme sa k daniam vyjadrili jasne. Môže ich znižovať ten, kto nahospodáril, môže ich znižovať aj keď nenahospodáril, ale musí ich nastaviť tak, aby v rýchlom čase toto zníženie daní generovalo prostriedky. Každý, kto si sadne za stôl v parlamente, má svoju teóriu daní. Pýtam sa, či Slovensko bude dôveryhodnejším partnerom pre zahraničných investorov, keď 1. októbra z ničoho nič zvýši ceny plynu, keď 1. januára zmení daňový systém alebo ho radikálne otočí? To je stabilita zahraničného podnikateľa, ktorý sem príde? Nie som podnikateľom, ale keď chcem ísť do niektorej krajiny podnikať, tak aspoň päť rokov chcem vedieť, ako sa bude vyvíjať daňový systém v tej krajine a iné veci, ktoré budú vplývať na moje podnikanie.

Ivan Saktor

prezident KOZ SR

(Z vystúpenia na 124. podujatí NEF - Hospodárskeho klubu 27. 9.)