Sociálna sféra znamená kontinuitu

Slovenský tranzit je súčasťou jednej veľkej celoeurópskej plynovej siete

Minister Peter Magvaši je už siedmy rok členom Hospodárskeho klubu (NEF) či bol v opozícii alebo sa nachádzal na vládnej stoličke. Nikdy neprerušil komunikáciu s tímom, ktorý dnes vyrába Hd, a bol vždy náchylný rozvíjať ju. Neodoprel ani odpovede na málo príjemné otázky. Aj predvčerom mu niekoľko takých predostrel šéfredaktor Hd.

Byť ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny, to je viac ako nevďačné. Dokonca menej vďačné ako pozícia polročného ministra hospodárstva. Alebo sa nazdávate, že nesprávne vnímame výsledky ekonomiky a množstvo zdrojov pre váš rezort?

- Minister práce, sociálnych vecí a rodiny je veľmi zaujímavá funkcia a vôbec neľutujem, že som sa ním stal. Umožnilo mi to prostredníctvom tohto postu rozšíriť si oveľa hlbšie niektoré vzájomné väzby medzi potenciálom ľudských zdrojov a medzi tým, čo sa v krajine v konečnom dôsledku deje a aký je v krajine stav. Suchá ekonometria, niekedy len slepé nazeranie na hospodárske výsledky, krátkodobé efekty, to nie je všetko. Keď som bol na pozíciách v priemysle, aj z pozície ministra hospodárstva - mimochodom, bolo to presne osem mesiacov - inak som tieto veci vnímal. Pravda, keď bolo treba splniť dekádu, vedeli sme ju vždy splniť. Aj ročný plán treba vedieť splniť. Myslím si, že sociálna sféra je niečo, čo je kontinuita, čo je na jednej strane aj nejaká pamäť národa a jeho genetické kódy. To je potenciál, s ktorým niekedy ekonómi nie sú ochotní pracovať. Ale je to rozhodujúci potenciál, ktorý určuje aj ekonomický

Vaše zdroje sú však obmedzené...

- Samozrejme, zdroje sú obmedzené z jasných dôvodov. Aj včera (2. okt. - pozn. redakcie) na predstavenstve Národného úradu práce sme hlbšie rozoberali vývoj v zamestnanosti a ukázalo sa, že na Slovensku sa od roku 1994 rozptyl zamestnanosti pohyboval medzi 2,2 milióna a 2,1 milióna. To znamená, že aj pri raste HDP 6,5 % to bola maximálna zamestnanosť 2,2 mil. A aj pri extrémnej situácii začiatkom roku 2000 to bolo 2,1 milióna. To znamená, že tu bol pohyb iba 100-tisíc ľudí v zamestnanosti. A 400- tisíc ďalších ako keby sa nehýbalo. Ukazuje to na jednu skutočnosť, že predčasný odchod do dôchodku bol vlastne dotovaná zamestnanosť, že napríklad dotácie na udržanie zamestnanosti, ktoré sa rozšafne v rokoch 1996 a 1997 ako aktívny nástroj zamestnanosti aj politiky dávali, boli tiež dotovaná zamestnanosť. A keď zoberieme dnes vplyv verejnoprospešných prác, to je tiež dotovaná zamestnanosť, tak potom nám vychádza, že sme vlastne nespravili v osemročnici pohyb vygenerovania pracovných miest hospodárskym rastom, prípadne, že hospodársky rast na jednej strane vygeneroval nové pracovné miesta, ale na druhej ich zlikvidoval. Teda

bol neutrálny

k tvorbe zamestnanosti na Slovensku. A to nie je otázka tejto vlády. Ak si niekto neuvedomuje, že ľudia sú rozhodujúcim potenciálom a že k tým ľuďom musí smerovať aj hospodárska politika i celá činnosť politiky v štáte, tak potom sa musíme zamyslieť, či politiku v tomto štáte robia dnes štátnici alebo len politici od volieb do volieb.

Neboli by ste užitočnejší ako minister hospodárstva?

- To je fiktívna otázka. Znovu opakujem to, čo som už povedal. Každú funkciu, ktorú som v živote robil, bola rovnako ťažká, pretože som sa ju snažil robil naplno. Dnes už však môžem povedať, že funkcia ministra hospodárstva je oveľa náročnejšia ako ministra práce a sociálnych vecí. Tým vôbec nechcem podceňovať funkciu ministra práce a sociálnych vecí. Pracuje však v nejakom zákonnom prostredí, v ktorom sa zachytávajú ľudia, ktorí sú už beznádejne mimo. Čiže

ošetruje úbohých

a minister hospodárstva musí byť v mnohom oveľa tvorivejší, musí byť invenčnejší a musí niektoré veci domýšľať skutočne za dlhšie horizonty ako minister práce a sociálnych vecí. Aj preto sa napríklad v minulosti tradovalo, že na poste ministra práce, sociálnych vecí musí byť dobrý legislatívec. Nie som toho názoru. Legislatíva, ktorá sa rodí v tejto sfére, musí vychádzať z veľmi kvalifikovaných sociálnych a sociologických prieskumov, z ktorých sa anticipuje budúci vývoj sociálnych vzťahov v krajine. A nemôže to byť len opísanie napríklad nejakého zákona z EÚ. Aj preto komunitárne právo vlastne v sociálnej sfére v EÚ neexistuje. Sociálny kapitál, ktorý je definovaný v každej spoločnosti určitými kultúrnymi a nejakými tradíciami, sa nedá vždy presne namodelovať rovnako pre Francúzsko či Veľkú Britániu alebo Slovensko. Myslím si, že možno bolo chybou, že

sociálna sféra

sa dostávala do takej roviny, že keď napíšeme dobrú legislatívu, všetko sa vyrieši. Dovolím si povedať, že moderné ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny by sa v budúcnosti malo volať ministerstvo ľudských zdrojov, pretože to by malo mať širší rozsah ako ten, ktorý je dnes

Zaujímavo ste vstúpili ako minister za SDĽ do problematiky privatizácie SPP. Lenže, platí pôvodné vládne uznesenie, keď na utorkovej koaličnej rade vaša strana túto vec neotvorila. Bola to avantúra skúseného politika alebo ste mali „videnie“...

- Môj kolega Harach sa vyjadril, aby som sa nestaral o privatizáciu SPP, ale aby som sa staral o sociálne veci. Rád by som zdôraznil, že práve preto, že si plne uvedomujem, čo SPP znamená pre sociálnu situáciu v štáte a nechcem byť len vykonávateľom možno aj zlých zákonov alebo

zlých rozhodnutí,

ktoré pripravia dobre „nadrogovaní“ vládni úradníci, tak som musel vstúpiť do otázky privatizácie SPP.

Ale výsledok je nulový.

- Nie je, definitívne rozhodnutie nie je spravené. Na rokovaní koaličnej rady sa skutočne o tom nerokovalo, platí však stále uznesenie republikového výboru SDĽ a mrzí ma, že moji kolegovia z ministerského klubu neakceptujú toto uznesenie.

Myslíte ministerku Brigitu Schmögnerovú?

- Nie, myslím predovšetkým podpredsedu vlády a predsedu ministerského klubu za SDĽ Ľubomíra Fogaša. Uznesenie republikového výboru jasne stanovuje, že je potrebné u koaličných partnerov otvoriť problematiku privatizácie SPP. Toto uznesenie je jasné, niekde smeruje. Predsa nemôže byť pri takomto podniku jediným kritériom zvýšenie výnosu z privatizácie. Predsa, ak si uvedomíme,

že plyn bude

rozhodujúcim technologickým a energetickým médiom v tomto storočí, že ruské zásoby plynu predstavujú zásoby do roku 2080, tak treba jasne povedať, že tranzit plynu cez Slovensko, to je hra nie na toto volebné obdobie a vyriešenie si dlhov tohto štátneho rozpočtu. To je beh na dlhé trate. A pre strategických investorov nie je rozhodujúce to, či dnes budú mať vyriešené regulované ceny alebo nie. Pre nich je rozhodujúce, že v danej chvíli ho slovenská spoločnosť ako celok prijíma ako osobu, ktorá zabezpečí ďalší rozvoj. To znamená, že budúci výnos je založený nie na tom, že ja dnes predám a momentálne vyvolám sociálnopolitické napätie v krajine. Pre strategického investora je rozhodujúca skutočnosť, že táto krajina ho

berie ako partnera,

ktorý pomôže ďalej rozvíjať. Plynárenstvo sa vlastne už v 60. rokoch, keď v Nemecku Brandtova vláda rozhodla o tom, že sa pôjde na ruský plyn, stalo prvým globálnym odvetvím na európskom kontinente. A treba si uvedomiť, že slovenský tranzit v podstate nikdy nie je slovenský, ale je súčasťou jednej veľkej európskej siete plynu, jednej veľkej sústavy, jednej veľkej nervovej sústavy. A do nej musíme vstúpiť.

Je podľa vás možné, žeby sa premiér dohodol s niekdajším finančným mágom G. Sorosom na cene za SPP, podľa inej tlače a „jpp“ o polovicu nižšej, ako je v záujme štátu a jeho rozpočtu?

- Samozrejme, klebety sú rôzne. Treba povedať, že pán Soros sa pohybuje v určitých bankových kruhoch, v určitých finančníckych kruhoch a privatizačný poradca určený na predaj SPP je blízky týmto kruhom. Čiže vzájomná spätosť sa tu nikdy nedá vylúčiť.

Patríte medzi medializovaných členov vlády pre všeličo, ale spravidla vtedy, keď nie ste v súlade s väčšinou vlády, či skôr rozmýšľate racionálne na verejnosti, čo je u našich politikov a členov vlády dosť nezvyčajné.

- Taká široká koaličná vláda, ako sme my, má vždy so sebou vážne problémy. Musím povedať, že nesiem zodpovednosť zo zákona za určitú oblasť, a teda nesiem zodpovednosť za naplnenie určitých ústavných práv občanov, ktoré sú definované v ústave, a ktoré sú napríklad prevzaté či už z Listiny ľudských práv alebo z Európskej sociálnej charty. To znamená, že môžem byť pod tlakom rôznych neoliberalistických „snílkov“, naivistov alebo chlapcov, ktorí si radi

berú do vrecka

viac, ako im prináleží, ale musím sa vždy pozerať na to, že nesiem zodpovednosť pred zákonom. Pokiaľ nespraví vláda ako kolektívny orgán nejaké rozhodnutie, tak nesiem za to zodpovednosť ja. Budem postavený na pranier preto, že sa nenaplnili ústavné práva občanov. Tie sú rozhodujúce. To je otázka charakteru, morálky, ale pevnej morálky, nie morálky podľa toho, ako to vyhovuje na krátkodobý úspech.

Mohlo by sa to tak javiť, že členovia vlády za SDĽ budú v nasledujúcich rokoch iba nostalgiou pre najširšie vrstvy. Do parlamentných volieb je približne rok. Je vôbec možné zvrátiť vývoj preferencií v SDĽ? Ak áno, tak konkrétne čím?

– Na 6. zjazde som vo svojom vystúpení rozobral, prečo je SDĽ označovaná za lavírujúcu stranu. Treba povedať, že „lavírujúcosť“ sa prejavovala v celom vývoji od roku 1990, najmä po prešovskom zjazde. Treba povedať aj to, že vtedy do nás bili, takže v tých chvíľach bolo možno potrebné „zjemňovať pozície“. Ale politika večných ústupkov,

politika neistoty,

politika nejasného formulovania svojho názoru, myslím si, že sa skončila dňom 11. septembra 1996. Vtedy SDĽ prijali do Socialistickej internacionály. Čiže taká najväčšia medzinárodná štruktúra akceptovala hodnotové rámce aj reálnu politiku, že sa stotožňuje so základnými smerovaniami Socialistickej internacionály. Prečo sa máme hanbiť za to, že chceme sociálnu spravodlivosť? My sa máme hanbiť za to, že chceme, aby bola rovnosť príležitostí pre každého? A keď to tu niekto deformuje, tak proti tomu máme tvrdo a jednoznačne vystúpiť?! U niektorých ľudí v strane sa zakorenila bojazlivosť, obavy, čo povedia naši politickí partneri. Isto, súhlasím s tým, že nemôžeme byť v tejto koalícii v opozícii, ale musíme mať svoje pozície. V opačnom prípade by sme mohli

zrušiť stranu

a zlúčiť sa s SDKÚ tak, ako to spravila DÚ a jej predseda, že zrušil svoju vlastnú stranu, aby mohol vstúpiť do SDKÚ. On nefúzoval, on zrušil stranu.

Preferencie vašej strany sa pohybujú niekde okolo 4 – 6 percent, takže to by bola dosť nedobrá pozícia.

- Strana musí jednoznačne zvoliť do čela osobnosti, ktoré majú pevný charakter, a ktoré vedia jasne obhajovať základné hodnotové rámce tejto strany. SDĽ je totiž programová strana, to nie je strana, ktorá v priebehu mesiaca trikrát mení program, aj keď totiž niekedy, cez svojich predstaviteľov, to tak vyzerá, a preto stráca vlastne charakter svojej ľavicovosti.

Prečo nekandidujete?

- Prečo nekandidujem? Myslím si, že sú lepšie typy, ako som ja. Mal som možnosť pôsobiť približne tri roky ako podpredseda strany a myslím si, že som dal do poriadku mnohé veci, ktoré sa za takmer šesť rokov trestuhodne zanedbávali. Podarilo sa mi dosiahnuť aj určité

vnútorné oživenie,

nemyslím si, že by som mal byť tým typom osoby, ktorá by sa mala postaviť úplne do čela, ale neodmietam, že by som v tom čele medzi inými mal byť.

Skúsite povedať, kto bude na čele?

- Som presvedčený, po niektorých okresných konferenciách, že to bude Pavel Koncoš.

V súčasnosti je aj slovenský občan pod tlakom nadchádzajúcej vojny s neviditeľným, ale chytateľným nepriateľom. Azda by sme si mali myslieť, že sa zastaví život a bude menej demokracie. Aká je a pre koho je tá slovenská?

- V najbližších dňoch vyjde moja kniha Súvislosti Petra Magvašiho v dokumentoch a o dokumentoch a zamýšľam sa tam i na túto tému. Demokracia určite nie je imaginárnym pojmom, demokracia pre človeka musí byť reálnym podobenstvom a napríklad bez sociálnych práv nemôže existovať demokracia. Najmä v pozícii ministra práce a sociálnych vecí som si tieto veci často veľmi výrazne uvedomoval, keď niektorí atraktívni slovenskí ekonómi vyhlasovali niektoré riešenia, ktoré boli

úplne v rozpore

s ústavnými právami občanov, základnými sociálnymi právami, ktoré sú dokonca napísané v Listine práv a slobôd. Na vysvetlenie demokracie mám jeden diagram. Na vodorovnej osi je absolútna sloboda, a tak, kde je nulová sloboda, je absolútny útlak. Keď si na zvislú os dáme, že je maximálny chaos, tak na druhej strane je maximálny poriadok. A keď je teda nulový poriadok, tak je maximálny chaos - obrátene. To znamená, že nám vzniká takýto štvorec so štyrmi poľami, z ktorého vychádza, že keď je maximálny útlak a maximálny chaos, tak tu niekde je revolúcia. Keď je maximálny útlak a maximálny poriadok, tak je totalita. Nejaká ideálna spoločnosť? Maximálny poriadok a maximálna sloboda. A maximálny chaos s maximálnou slobodou? To sú krajiny, v ktorých sa my dnes nachádzame. To znamená, že sa nachádzame v nejakom chaose s nejakou slobodou. Predtým to bolo tak, že sme mali nejaký útlak, ale mali sme nejaký poriadok. Pre nás by bolo ideálne, aby sme s touto slobodou dosiahli poriadok. Ako sa dostať do tohto bodu? Osobne si myslím, že to musí byť trošku zložitá trajektória, ktorou sa do tohto bodu dostaneme a že v určitej chvíli my sme popustili niektoré otázky slobody pre určitú kategóriu ľudí tak, že vytvárajú chaos, ktorý ide na úkor prostého občana.

Keby ste tak náhodou vypadli z politiky, čím sa mienite zaoberať?

- Myslím si, že nahromadené vedomosti, ktoré som mal v priemysle, a ktoré som napokon získal aj vo funkciách riadenia štátu, ma predurčujú na to, aby som mohol pracovať v štruktúrach poradensko-konzultačných. Vo väzbe napríklad na svoj vek neuvažujem o možnosti ísť do výkonného manažmentu, ale určite aj v medzinárodných štruktúrach poradensko-konzultačných by som si vedel nájsť uplatnenie.

Peter Kasalovský