Zradne pravdivé klamstvá

Staré príslovie znie: Vo vojne je pravda prvou obeťou

Satirik Bil Maher v ABC vo svojej televíznej šou Politicky nekorektné niekoľko dní po útokoch na WTC a Pentagón spochybnil slová Georgea Busha, že išlo o zbabelý akt. Uviedol, že atentátnici predsa boli v tých lietadlách, a preto je podľa neho omnoho zbabelejšie bombardovať ciele riadenými strelami, ako to už viackrát predviedla americká armáda. Jeho slová vyvolali v krajine vlnu nevôle. Aj keď sa Maher za ne neskôr divákom ospravedlnil, ABC uvažuje o zrušení šou, niektoré jej pridružené stanice nevysielajú ďalšie pokračovania, zatiaľ čo tlačový tajomník Bieleho domu Fleischer prirovnal satirikove slová k nenávistným výzvam po prenasledovaní všetkých Arabov.

Samozrejme, na základe jedného príkladu nemožno spochybňovať slobodu slova v USA. Avšak v každom prípade ide o dobrý podnet na zamyslenie sa nad vierohodnosťou médií v časoch krízy, aká je táto súčasná. Na povrch už vyplávala skutočnosť, že snímky oslavujúcich Palestínčanov, ktoré v deň útokov obleteli svet, boli natočené ešte v roku 1991. Americké ministerstvo zahraničia zasa zakázalo štátnemu vysielaniu Hlasu Ameriky odvysielať slová talibanského vodcu mullu Muhammada Umara. Aj samotná tlač poukazuje na určité deformácie v prístupe k informáciám a samotnom informovaní. Podľa britského denníka Independent komisia ministerstva obrany varovala britské médiá, že pravdivé spravodajstvo o súčasnej svetovej kríze by mohlo pomáhať nepriateľom. „Svojim spôsobom predstavujú médiá predĺženú ruku vlády, celkom v protiklade k tomu, čo by mali predstavovať: nezávislosť a objektivitu,“ kritizuje svojich kolegov John MacArthur.

Dokonca ani prezident Bush sa netají, že novinári budú mať obmedzený prístup k informáciám. „Tlač by som vymedzil asi takto: všetky pramene a spravodajské metódy zostanú utajené. Moji úradníci sa nebudú rozširovať o tom, ako informácie získavajú. Je to v záujme amerického ľudu,“ uviedol. Inými slovami, svetová verejnosť je odkázaná na prísun informácií z oficiálnych zdrojov, ktoré sú v nemalej miere podriadené vojenským a politickým záujmom. V takejto atmosfére je navyše veľká časť médií ochotná, často až nekriticky, spolupracovať s úradnou politikou.

Sachalinský let

História nám ponúka viac príkladov, k čomu takýto prístup môže viesť. Netreba sa hádam veľmi rozpisovať o Kennedyho vražde. O nepresvedčivosti oficiálneho záveru, že za atentátom stojí samostatne konajúci strelec, už bolo napísané množstvo novinových článkov, kníh a problematiku rozobrali aj tvorcovia filmov. Spomeňme si preto na zostrelenie kórejského civilného lietadla 30. 8. 1983 sovietskou armádou. Spojené štáty vtedy na pôde OSN poskytli svetovej verejnosti audiopásku, na ktorej bola nahratá konverzácia sovietskeho pozemného riadiaceho veliteľ so štyrmi pilotmi, z ktorých jeden lietadlo aj zostrelil, ako dôkaz, že išlo o vedomú, chladnokrvnú vraždu civilistov. Až v priebehu nasledujúcich dní, mesiacov, ba aj rokov sa postupne zistilo, že Američania z pôvodnej audionahrávky vymazali pasáže, z ktorých bolo jasné, že sovietski piloti nedokázali rozoznať, o aké lietadlo išlo, pričom predpokladali, že prenasledujú americké vojenské lietadlo. Tiež vymazali stať, ktorá ukazovala, že sovieti dávali lietadlu signály a snažili sa ho donútiť k pristátiu, ako aj skutočnosť, že pilot pred zostrelením lietadlo dva razy varoval výstrelmi. Západné médiá venovali týmto opravám a vysvetleniam omnoho menej priestoru ako pôvodnej, zostrihanej verzii.

Panama

Určité nezrovnalosti pretrvávajú aj pokiaľ ide o vraždu amerického námorníka v Paname - oficiálny dôvod invázie USA do tejto krajiny koncom roku 1989. Vo svojej knihe Keci a fakty o takzvanej demokracii Karol Ondriaš takto opisuje americkú verziu tejto udalosti (pričom sa odvoláva najmä na americké zdroje): „Štyria americkí dôstojníci, neozbrojení, ktorí neboli v službe, sa vracali autom domov a zablúdili. Záhadne vraj prešli dve kontrolné stanovištia, ktoré im mali napovedať, že sú v zakázanej oblasti. Dostali sa autom až na panamské vojenské kontrolné stanovište pri hlavnom veliteľstve Panamskej obrany (PDF). Vojaci PDF namierili zbrane na Američanov, ktorí zo strachu (?) naštartovali auto a pokračovali cez kontrolné stanovište, pričom vojaci PDF začali na nich strieľať. Jedného dôstojníka zabili a ďalšieho zranili.“ Okrem toho sa pri prestrelke ocitol americký námorný dôstojník s manželkou, ktorých údajne zdrogovaní vojaci odviedli na štvorhodinový výsluch. Tam vojaka mali mučiť a ženu sexuálne obťažovať. Takmer nikto sa koncom roku 1989 neobťažoval logickými nedostatkami vysvetlenia udalosti, ani oficiálnou panamskou verziou, podľa ktorej so streľbou začali práve americkí vojaci. Silno medializovaný príbeh stačil ako dôvod na inváziu do Panamy, v rámci ktorej prišli o život najmenej stovky civilistov!

Markale

Jednou z najtragickejších v celom rade tragických udalostí v bosnianskom konflikte bola explózia mínometnej strely na sarajevskej tržnici Markale 2. februára 1994, kde zahynulo 68 ľudí a dve stovky bolo zranených. Otázka, kto má na svedomí útok, zostáva otvorená dodnes. Kolektív českých autorov v knihe Dejiny juhoslovanských krajín píše: „Z útoku obvinili Srbov aj napriek tomu, že britskí a francúzski špecialisti, ktorí prišli na miesto 40 minút po výbuchu, vyhlásili, že granát nemohol byť vypálený zo srbských pozícií. Krátko na to priniesla francúzska televízia správu, že Američania majú technické dôkazy, že udalosti na Markale boli zúfalou akciou sarajevského vedenia, ktoré chcelo týmto činom (alebo aspoň jeho následným propagandistickým využitím), upútať pozornosť svetovej verejnosti na obkľúčené Sarajevo. Vyšetrovanie sa skončilo 16. februára, keď oficiálna komisia rozhodla, že sa nedá presne určiť, odkiaľ bol granát vypálený. Generálny tajomník OSN Butrus Butrus Ghálí nečakal na výsledok vyšetrovania a už dva dni po udalosti v Sarajeve sa obrátil na generálneho tajomníka NATO Manfreda Wernera, aby čo najrýchlejšie splnomocnil Radu NATO na letecké údery proti srbským delostreleckým pozíciám v okolí Sarajeva...“

Čomu veriť?

Tri uvedené príklady, samozrejme, nie sú jediné. Veľavravný je príklad údajnej masakry civilistov v kosovskom Račaku, ktorá vyvolala všeobecné zdesenie a bola prvým krokom na ceste k leteckým útokom proti Juhoslávii. Fínski patológovia s ročným odstupom masakru potvrdiť nemohli. Skôr išlo o o presun tiel padlých v bojoch na jedno miesto. Potom sú tu už legendárne a médiami poctivo odsledované tlačové besedy vtedajšieho hovorcu NATO Jamieho Shea počas bombardovania JZR, ale aj dezinformovanie o krízach v iných častiach sveta.

Čomu teda veriť v zložitých časoch? Určite netreba prestať veriť vo vlastné schopnosti. Pokiaľ však ide o médiá a politikov, ich informácie treba brať s rezervou alebo si aspoň uvedomiť, že to, čo počujeme, môže byť iba časť pravdy. Tá druhá časť pritom zostáva utajená. Veríte mi?

Rastislav Boldocký