Nie o tom čo je, ale čo nie je

Komentuje Zdena Rabayová

Európska komisia vo svojej hodnotiacej správe o pripravenosti SR na vstup do EÚ konštatuje, že aj v environmentálnej oblasti dosiahlo Slovensko ďalší pokrok. Pritom ako zdôraznil minister životného prostredia L. Miklós v rámci približovania sa našej legislatívy k legislatíve EÚ, predstavitelia Európskej komisie akceptujú len tie zákony, ktoré schválil parlament. Po zložitých rokovaniach práve v posledných týždňoch vládny kabinet schválil aj ďalšie dôležité návrhy zákonov. Konkrétne zákon o obchode s ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín (CITES), o geneticky modifikovaných organizmoch a o ochrane vôd. Dokonca na najbližšej schôdzi má vláda schváliť aj zákon o haváriách. Za najzásadnejší krok treba jednoznačne považovať schválenie zákona o vodách, kde koreňom problému bolo a stále je odmietavé stanovisko rezortu pôdohospodárstva. Vychádza z kompetenčného sporu medzi ministerstvom životného prostredia a ministerstvom pôdohospodárstva, ktorý pretrváva už niekoľko rokov. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh zákona o vodách pre rozporné stanovisko neschválila ani bývalá vláda, ministerstvo životného prostredia si uvedomovalo, že ide s prípravou zákona do neľahkého boja. Preto ešte pred spracovaním návrhu zákona predložilo koncepciu komplexnej úpravy vodného hospodárstva. Jej cieľom bolo vytvoriť platformu na včasné hľadanie dohody pri diskusiách o gestorstve zákona. Táto iniciatíva sa však nestretla s očakávaným ohlasom, a po pripomienkach ministerstva pôdohospodárstva materiál vo vláde ani neprerokovali.

Návrh zákona o vodách síce vláda pred týždňom schválila, ale konsenzus nenastal. Nie však preto, čo v ňom je, ale paradoxne preto, čo v ňom nie je. Zástupcom rezortu pôdohospodárstva chýba v návrhu novej normy ochrana vôd pred povodňami, komplexná správa povrchových a podzemných vôd či poplatky za vody. V tomto smere dostali obe ministerstvá úlohu pripraviť ďalšiu normu o spoplatnení vôd. Nebude to veru ľahká úloha, lebo transformácia vodární a kanalizácií sa ešte len rozbieha, a práve tento proces prinesie aj zmeny v poplatkoch. Štvrté mínus návrhu zákona vidia poľnohospodári v tom, že neimplementuje rámcovú direktívu EÚ o vodách. Lenže druhá strana má iný názor. Spomenutú direktívu zatiaľ ani krajiny EÚ nezahrnuli do vlastných legislatív. Majú na to tri roky. Pre SR by malo stačiť, že v terajšej podobe návrh zákona zahŕňa 13 už platných smerníc EÚ. Aproximačné náklady v oblasti životného prostredia na najbližších 35 rokov si vyžiadajú okolo 188 mld. Sk a investície do ochrany vôd až 60 % z uvedeného množstva. Kto to zaplatí? Hoci je jasné, že väčšinu investícií podnikateľské subjekty, predsa len nedostatok zdrojov je hlavným dôvodom, prečo SR žiada v tejto oblasti najviac prechodných období. A tak je namieste otázka, prečo by sme mali byť aproximáciou ďalšej smernice iniciatívnejší ako samotné členské štáty EÚ?