Dvanásť rokov od transformácie

Keď v roku 1989 vznikol záujem o trhové hospodárstvo, nikto netušil, že podmienkou jeho zavedenia bude extrémna privatizácia majetku, ktorý do toho času kontroloval štát. Žiadny z prvých privatizérov tzv. malej privatizácie si nevedel ani vo svojej najdivšej fantázii predstaviť, že po desiatich rokoch od okamihu, keď sprivatizoval zelovoc alebo predajňu nábytku, bude vykonkurovaný zahraničným obchodným reťazcom. Desať rokov učenia podnikať spolu s poučením o tom, že sa stali vrstvou podvodníkov v očiach susedov a štátnych zamestnancov, ktorým sa neušlo, sa pre mnohých skončí v bankrote a následných rodinných tragédiách.

Veľká privatizácia, ktorá sa začala tzv. kupónovou metódou, bola odzrkadlením tej istej viery v trhové hospodárstvo, ale s tým rozdielom, že prídel majetku aspoň teoreticky bol demokraticky rozdelený medzi všetkých. V skutočnosti bola privatizácia živelným aktom neskúsených politikov a účasť v nej bola podmienená rozhodnutím nútiaceho charakteru. Buď sa na nej obyvateľ mohol zúčastniť, alebo nedostal nič. Politické vedenie Slovenskej republiky ešte koncom roku 1991 nepredpokladalo, že by privatizačný proces radikálne mohol zmeniť nielen majetkové pomery, ale aj budúcu politicko-hospodársku štruktúru v Slovenskej republike. Až v decembri roku 1991 vznikajú investičné spoločnosti, ktorých existencia zabránila „vykúpeniu“ slovenských podnikov českým obyvateľstvom.

V roku 1992, keď sa štátnej správe podarilo definovať rozsah majetku určeného na kupónovú privatizáciu, nemal FNM ako zástupca štátu v privatizačnom procese nielen skúsenosti s privatizáciou, ale ani nepoznal rozsah a obsah majetku, ktorý predával. Niektoré privatizačné projekty obsahovali nezákonne vymyslené pohľadávky na zakladateľa a Ministerstvo financií SR garantovalo pohľadávky privatizovaných podnikov na bývalý Sovietsky zväz. Okrem iných nedostatkov sa aj tieto stali predmetom sporov medzi Slovenskou republikou a vlastníkmi privatizovaných podnikov. Spory vyplývajúce z vládnych garancií nie sú dodnes doriešené. Nezvládnutím procesu privatizácie spôsobili neskúsení politici a FNM doteraz neznámu pohromu vo forme platobnej neschopnosti, ktorej dôsledkom bola nielen paralizácia hospodárstva, ale bola aj prvým smrteľným vírusom pre niektoré zo sprivatizovaných podnikov. V rozpore s platným privatizačným zákonom, stanovami privatizovaných spoločností a dobrými mravmi organizovalo MF SR spolu so svojou pobočkou vo forme Konsolidačnej banky tzv. záchranné operácie ešte pred prevedením akcií na nových vlastníkov. Ich výsledkom boli straty vo výške stoviek miliónov korún, ktoré čakali akcionárov pri ich vstupe do podnikov. FNM, ktorý ako predávajúci mal garantovať súvahu privatizovaných podnikov, nechcel pochopiť túto úlohu a keď sa mu konečne podarilo vysvetliť politikom, čo by to stalo, tak sa FNM stal majetkovo nedotknuteľnou organizáciou.

Populizmus slovenskej politickej elity na úkor nových vlastníkov sa prejavil aj prijatím zákona o povinnom odpredaji bytov, ktoré boli predmetom a obsahom súvahy privatizovaných podnikov. Tento zákon je nielen v rozpore s Ústavou SR, ale je aj prejavom úbohej kvality slovenských politikov, ktorí sa znovu pokúsili zaviesť formu uspokojenia svojich voličov na úkor niekoho iného.

Ťažko povedať, čo bolo dôvodom toho, že všetky podniky, ktoré boli predmetom kupónovej privatizácie, boli zaregistrované na MF SR ako podniky s verejne obchodovateľnými akciami. Dôsledkom tohto faktu bolo, že na Slovensku vznikla nezmyselná byrokracia, a to, že náklady na podnikanie sa neprimerane zdvihli. Tak isto bola na MF SR vytvorená funkcia tzv. dozoru nad kapitálovým trhom. Funkčnosť dozoru spolu s riadením a vedením Strediska cenných papierov SR bola základom destabilizácie kapitálového trhu.

Je nevysvetliteľným faktom, že tí, ktorí zodpovedali za dozor nad kapitálovým trhom, a ktorí zneužili toto postavenie na ohrozovanie iných, sú dodnes nepotrestaní. Nezákonné odobratie licencií investičným spoločnostiam spôsobilo miliardové škody akcionárom a napriek tomu, že Najvyšší súd SR jednoznačne potvrdil nezákonnosť tohto postupu, sú ľudia, ktorí tak učinili zamestnaní v štátnej správe.

Bez ohľadu na to, že štát nedokázal zabezpečiť také ochranné prostredie, aby podniky aj pri prevode vlastníckych vzťahov mohli fungovať, bola a je základným predpokladom existencie slovenského hospodárstva jeho schopnosť konkurovať v globálnom prostredí.

Hospodárska výkonnosť Slovenskej republiky v rokoch 1993 – 1995 bola ovplyvnená niekoľkými základnými faktormi. Najdôležitejším faktorom bol dosah privatizačného procesu na výrobný a trhový potenciál. Vo výrobnom segmente bolo slovenské hospodárstvo minimálne dve technologické generácie za svojimi najvyspelejšími konkurentmi v zahraničí. Tak v oblasti strojového vybavenia, organizácie práce, ako aj ceny kapitálu bola táto zaostalosť taká hlboká, že vyžadovala systematické ochranné opatrenia v rozpätí minimálne desiatich rokov. Toto sa ani jednej slovenskej vláde nepodarilo ani pochopiť a ani presadiť. V oblasti trhovej pozície bola situácia ešte horšia. Pre strojárske podniky, ktoré sa doteraz nestretli s plnou silou konkurenčného prostredia a ktorých privatizácia nesledovala ani základnú technologickú štruktúru, napr. skupiny ZTS, bol predpoklad prežitia bez zaangažovanosti štátu alebo zahraničných partnerov skoro nulový. Zaangažovanosť štátu si tieto podniky a iné vynútili neplatením svojich povinností - záväzkov voči bankám, sociálnym poisťovniam, štátu a iným veriteľom.

Počas niekoľkých rokov sa Slovensko otvorilo a umožnilo vymáhanie pohľadávok českých podnikov napriek tomu, že opačný proces nebol možný. Veľa slovenských podnikov, ich vlastníkov, manažérov a zamestnancov malo a dodnes má pocit, že boli zradení vlastným politickým vedením.

Roky 1994 až 1996 sú poznačené poľovačkou na investičné spoločnosti. Politici zistili, že v parlamente síce môžu diskutovať rôzne politicko-hospodárske ilúzie, ale že ich reálna možnosť niečo ovplyvniť je minimálna. Podniky sa začali zbavovať ľudí vo svojich orgánoch, ktorých jedinou kvalifikáciou bola príslušnosť k tej či onej politickej strane. Poučení z prvej vlny kupónovej privatizácie odstránili politici možnosť demokraticky nadobudnúť majetok a nahradili druhú vlnu privatizácie tzv. priamym predajom ešte neprivatizovaných podnikov. Výnosy z tohto predaja sa teoreticky mali rozdeliť medzi obyvateľstvo. Namiesto rozdelenia výnosov z predaja si dnes SR musí požičať peniaze na vyplatenie týchto sľubov.

Poslednou fázou privatizačného procesu na Slovensku je predaj tzv. strategických podnikov. Je prekvapujúce, že je možné, aby takýto predaj bol riadený úzkou skupinou politikov bez praktických skúseností a s verejnou deklaráciou, že tieto podniky si vládnuce politické strany rozdelili na sféry záujmov. Podľa mňa je tento spôsob privatizácie zatiaľ najvulgárnejším prejavom vládnutia na Slovensku.

Čo ďalej? Nastoľuje sa otázka, či privatizácia vôbec bola potrebná. Stálo to za to, že Slováci si rozbili hospodársky systém, že neexistuje základňa, z ktorej môžeme počas určitého obdobia existovať? Myslím si, že áno. Alternatívou bola iba čiastočná reforma systému, tak ako sa stalo v roku 1968. Pre väčšinu obyvateľstva je určite odpoveď, že to za to nestálo. V najbližších rokoch im nikto nemôže garantovať penziu, zdravotné ošetrenie alebo ani poriadnu školu pre ich deti. Jednoducho na to nemáme. Príčinou tohto hlbokého úpadku však nie je privatizácia. Príčinou je, že tí politici, ktorých si obyvateľstvo v demokratických voľbách zvolilo, nedokázali organizovať slovenský štát tak, aby k tomuto úpadku nedošlo. Už za hlbokého socializmu bolo jasné, že napríklad úspešná strojárska výroba je závislá od prvotného spracovania základných surovín. Toto spracovanie bolo zabezpečené v oceliarňach, zlievarňach a kováčňach. Prevažná väčšina z nich sa nesprivatizovala, ale rozpadla sa a rozkradla v rukách štátu (Dubnica, Martin, Detva). Nie rozhodnutím prezidenta Havla o zastavení zbrojárskej výroby, ale vlastnou hlúposťou a chamtivosťou našich politikov a nimi vymenovaných manažérov týchto podnikov sme sa dostali do dnešnej situácie.

Privatizácia nám dala možnosť slobodne myslieť, samostatne podnikať a stretávať sa s ľuďmi podobného myslenia. Privatizácia vytvorila tlak na slovenské školstvo, ktorý dlhodobo zmení vzťah medzi žiakom a školou. Privatizácia v konečnom dôsledku vynútila reformu aj toho systému, za ktorý zodpovedajú naši politici.

Prevažná väčšina podnikov, ich vlastníkov a zamestnancov považuje za veľký úspech, že prežili. Je načase, aby slovenskí podnikatelia pochopili, že nebojujú proti sebe alebo proti štátu, ale proti tým politikom, ktorých naivné predstavy o výkonnosti slovenského hospodárstva cestou nových daní a poplatkov ohrozujú aj tých, ktorým sa dodnes podarilo prežiť.

Alexander F. Zvrškovec, prezident Dividend Group,

podpredseda Hospodárskeho klubu (NEF)