V koho šľapajach pôjde Bush

Politika USA na Blízkom východe v tvare sínusoidy?

Nech akokoľvek hodnotíme súčasnú protiteroristickú kampaň USA a ich spojencov v Afganistane, je zrejmé, že všetci si všímajú, či sa svet po 11. septembri zmenil, kto, resp. ktoré krajiny novou situáciou získali a kto, resp. ktoré krajiny skôr stratili. Vzrástla prestíž Ruska a Číny, dokonca aj jednotnosť EÚ. Naopak, stratili niektoré islamské krajiny, no predovšetkým Izrael a sám izraelský premiér Ariel Šaron. A to tak doma, ako aj na medzinárodnej scéne. Je totiž po prvý raz tlačený k múru, aby o ponukách predchodcu E. Baraka (ktoré Šaron stále v rokovaniach spomínal ako gesto odmietnuté Palestínčanmi, ale ponúknuté Izraelom) skutočne začal rokovať.

Až 58 % Američanov (teda skutočne nejde o názor arabského sveta) si podľa prieskumu týždenníka Newsweek myslí, že chybné americké sponzorstvo Izraelu v blízkovýchodnom procese bolo hlavným dôvodom teroristických útokov na ciele vo Washingtone a v New Yorku 11. septembra. Večným prehliadaním politiky Izraela na okupovaných územiach a vôbec v arabskom svete urobili Spojené štáty samy zo seba terč moslimskej nenávisti. „Amerika tak vlastne platí za zločiny, ktoré spáchal Izrael,“ uviedol prekvapivo nedávno týždenník The Economist a vo svojej poznámke pokračoval s tým, že sa môže stať, že „Bush bude viac dbať na zaistenie bezpečnosti Ameriky, ako na izraelské záujmy. Ale v tom prípade, Amerika nebude platiť za zločiny Izraela. Izrael bude platiť za zločiny proti Amerike“.

Zmena taktiky

Bushova administratíva dnes skutočne mení taktiku a postoj v blízkovýchodnom procese. Po prvý raz sa otvorene Washington odhodlal pranierovať praktiky Izraela, ktorý v týchto dňoch opäť podnikol rozsiahlu blokádu palestínskych miest. Je zrejme zbytočné odpovedať na otázku, prečo Bush rétoriku svojich predchodcov zmenil. Podpora arabského sveta vo veľkej protiteroristickej koalícii je dôležitejšia. Najmä po tom, čo sa mu podarilo do prejavov pred útokmi na Afganistan vtesnať aj také vyhlásenia, ako výrok pred BR OSN, že „USA majú legitímne právo zakročiť aj proti iným organizáciám a iným štátom“. K nevydareným krokom patrilo aj nejasné stanovisko USA, ktoré krátko po teroristických útokoch neboli schopné na pôde VZ OSN prispieť k presnej definícii terorizmu. Hádzať do jedného vreca teroristov s tými, ktorí bojujú proti koloniálnej nadvláde a okupantom, znamená pre arabský svet dôkaz, že USA považujú aj Palestínčanov za teroristov. Vlastne, podľa rovnako znejúceho slovníka izraelského premiéra Šarona smerom k Arafatovej autonómii, Washington nijak nezaprotestoval. USA však možno doplatili aj na to, že podľa arabských krajín nikdy neodsúdili verejne na pôde OSN politiku Izraela k okupovaným krajinám. Nehovoriac o vojenských praktikách. Veď terajší premiér A. Šaron si musí veľmi dobre pamätať, keď ako minister vnútra v roku 1982 pri masakre v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatila pri Bejrúte poslal do krvavého kúpeľa 2000 Palestínčanov (počet obetí teroristických útokov v USA dosiahne podľa odhadov 2,5- až 3-tisíc obetí).

Bush dnes hovorí, že „myšlienka palestínskeho štátu bola vždy súčasťou vízie, a to odvtedy ako rešpektujeme právo na existenciu Izraela“. Ako teda v skratke vyzerala táto vízia?

Historická sonda

Šéf americkej obrany J. Forrestal v roku 1948 dohováral prezidentovi Trumanovi, že bez existencie Izraela by záležitosti s Arabmi boli jednoduchšie. Napriek tomu, rodný list podpísali takmer prví práve Američania. Hoci stáli pri zrode rezolúcie BR OSN č. 242/1967 žiadajúcej od Izraela stiahnutie sa zo všetkých okupovaných oblastí, okrem slovného protestu, že „židovské osady na daných teritóriách sú podľa medzinárodného práva nelegálne“, nič viac neurobili. Hoci mohli. V tom čase bol Izrael pri ešte slabej židovskej loby v USA zatiaľ len priateľ, nie spojenec. Tým však zhoršili reputácie v arabskom svete. Pravda, v časoch studenej vojny bol už Izrael pre Ameriku priaznivejší ako Egypt či Sýria. To je však len krôčik k tomu, aby nekriticky začali hodnotiť existenciu a vzťahy oboch - Izraela a Palestínčanov v

Napriek prvej intifáde (v roku 1987) vymazala Arafatova OOP po 40 rokoch od založenia Izraela články vyzývajúce na jeho zničenia a uznala existenciu židovského štátu. Výpočet konferencií, pod ktoré sa ako sponzori podpísali jednotliví americkí prezidenti v 90. rokoch - Bush, sr. v Madride a Bill Clinton v Oslo a Camp Davide, však nestačili na skutočné pochopenie problému. Je zaujímavé, že G. Bush (na rozdiel od svojho predchodcu R. Reagana) nebol podľa týždenníka The Economist až takým fanúšikom Izraela. Negoval dokonca protesty vtedajšieho šéfa Likudu J. Šamira. Oboch, Šamira aj Arafata, doviedol do Madridu. Clinton fanúšikom Izraela bol, resp. bol pod silným tlakom židovskej loby. Namiesto súhlasu Izraela s Clintonovým návrhom vytvorenia palestínskeho štátu z Gazy a 95 % územia Západného brehu, spolu s anexiou niektorých židovských osád na okupovaných územiach, sa len posilnila vojenská spolupráca medzi Washingtonom a Tel Avivom zhmotnená do zmlúv o dodávku najnovších zbraní a okamžitej pomoci USA pri ohrození Izraela. Z východného Jeruzalema sa nestalo budúce hlavné mesto a deľba suverenity nad Chrámovou horou sa skončila po provokačnom výstupe A. Šarona a armády na toto miesto druhou intifádou. Za rok a pol si vyžiadala 178 izraelských a 731 palestínskych obetí a 15 000 zranených.

Odpoveďou anexia

Šaron skutočne na formulu mier za pôdu hovorí stále nie. O mieri je ochotný rokovať až vtedy, keď Palestínčania zaručia bezpečnosť aj na územiach, ktoré vlastne nikdy Tel Aviv Palestínčanom neodovzdal pod plnú (teda aj vojenskú) kontrolu. Len týždeň po vyhlásení prímeria (26. septembra) zo strany Arafata, ktoré sa týkalo aj akcií jeho organizácie Fatah a islamských hnutí Hamas a Džihád, vytvoril židovský štát 32 km dlhú uzavretú vojenskú zónu pozdĺž Západného brehu Jordánu. Tým de facto nanovo, hoci načas, anektoval územie a podriadil 24-tisíc Palestínčanov pod jeho plnú kontrolu. Deň po zavraždení lídra ultrapravicovej strany Národnej jednoty Rechavama Zeeviho, obsadil Izrael ďalších šesť palestínskych miest. A to preto, že Arafat odmietol požiadavku vydať ich na súdny proces do Izraela, ako aj vydať všetkých členov extrémistických strán. Hoci Arafat dal príkaz zatknúť z vraždy podozrivých extrémistov. Izraelské tanky a buldozéry, ktoré mali na obsadených územiach brániť v činnosti extrémistom, však nezabúdajú devastovať aj domy palestínskych civilistov a ničiť ornú pôdu a plodiny. Toto je však pre Hamas, Džihád a ďalšie militantné hnutia dosť plytký dôkaz o snahe riešiť palestínsku otázku.

Je zvláštne, že zavraždený Zeevi dva dni pred smrťou ohlásil vystúpenie zo Šaronovej koalície. „Práve ste z tohto dňa urobili Arafatov deň,“ vyhlásil vtedy Šaron, ktorý si je dnes vedomý jedného. Koalícia sa mu oslabuje. O vystúpení uvažuje Zeeviho strana a strana Šaas, nahlodaná je aj solidárnosť Strany práce. Bush pritom potrebuje arabský svet k presadzovaniu si záujmov v regióne. Jeho široká Koalícia proti terorizmu však skĺbuje arabský svet do silnejšej regionálnej protiváhy proti Tel Avivu. Je otázne, či Bush bude pokračovať v šľapajach svojho otca alebo predchodcu. A nakoľko mu židovská loby v USA a záväzky USA voči Izraelu zreálnia možnosť podieľať sa ako sponzor na vyhlásení palestínskeho štátu.

Slávka Blazseková