Hra nemeckej ľavice s vojnou

História „neobmedzených solidarít“ - SPD i Zelených

Červeno-zelená vládna koalícia v Berlíne sa minulý týždeň zbavila parlamentného rizika , keď sa nasadením svojej dôvery prešmykla cez úzky otvor súhlasu bundestagu s vyslaním nemeckých bojových jednotiek do Afganistanu. Ide, pravda, o zlom v nemeckej mocenskej politike, pod ktorý sa podpisujú práve pseudoľavicové strany, SPD a Zelení. Napriek masívnemu odporu verejnosti proti tejto vojne. So Schröderovou „neobmedzenou solidaritou“ s USA nesúhlasí podľa ankety NFO 43 % Nemcov, vo východnej časti krajiny 58 %.

Nie je to po prvý raz, čo sociálni demokrati a Zelení hádžu za hlavu svoj deklarovaný pacifizmus v mene vládnej moci. „Kto chce v tejto krajine vládnuť,“ povedal pri politickej masáži kritikov šéf diplomacie Joschka Fischer, nemôže otriasať spojeneckým zväzkom s NATO. To je očividné nielen v Nemecku.

Po bundestagu zvládne SPD svoj novembrový zjazd v Norimbergu a s trochou viac kriku možno aj Zelení svoje rokovanie v Rostocku. Obidve strany s tým majú historické skúsenosti.

Len niekoľko dní pred vypuknutím I. svetovej vojny vydalo predsedníctvo sociálnych demokratov v Nemecku bojové heslo: „Preč s vojnou!“, teda rovnako, ako rakúski sociálni demokrati svoje „Vojnu vojne!“ Už o dva týždne však nemeckí „socdem“ hlasovali v reichstagu za vojnové údery, žiadané cisárom Wilhelmom II., s vlasteneckým „V hodine nebezpečenstva nenecháme svoju vlasť v štichu“. Vnútrostranícky mier trval rok. Potom sa ľavica v strane vzoprela a okamžite ju z frakcie vyhodili.

V roku 1928 bojovala vo volebnej kampani SPD proti modernizácii vojnovej flotily s heslom „Namiesto krížnikov potravu pre deti“. Okamžite po voľbách však dal ríšsky kancelár Hermann Müller (SPD) zelenú stavbe prvého krížnika. Na zjazde strany žiadala ľavica márne, aby SPD vystúpila z vlády. Hitler po nástupe o päť rokov mal k dispozícii vojnové námorníctvo.

Po II. svetovej vojne vystupovala opozičná SPD proti Adenauerovmu znovuvyzbrojeniu NSR. Predseda SPD Kurt Schumacher bol však za remilitarizáciu, zmäkčoval to len určitými podmienkami. Mimo parlament pochodovali funkcionári SPD vo veľkonočných mierových demonštráciách pod heslom „Boj proti atómovej smrti“. To sa skončilo prijatím Godesberského programu po roku 1959. Na konci sedemdesiatych rokov hrozilo, že sa rozlomí vládna koalícia SPD/FDP na základe raketového vyzbrojenia. Na zjazde SPD však položil kancelár Helmut Schmidt hlavu svojej vlády na oltár rakiet Pershing a Cruise na nemeckej pôde a vyhral. SPD stratila mladých voličov, ktorí s kvetinami v ruke odišli k Zeleným, a tým ich pretisli do parlamentu.

S rozpadom východného bloku začiatkom 90. rokov prišli Američania s novými úlohami: Blízky východ, Afrika, Bosna, Juhoslávia, Kosovo, Macedónia. SPD s bundeswehrom bola vždy pri tom. Bolo by vybočením z praxe, keby nezvládla Afganistan, vbombardovaný do doby kamennej, najmä, keď tam, na rozdiel od Balkánu, ide o stredoázijskú ropu a plyn.

Apropo, Zelení. Proti nasadeniu nemeckých vojakov v Bosne sa strana ešte postavila. Krátko po vstupe do vládnej koalície však začalo aj pre nich platiť: „Kto chce v tejto krajine vládnuť...“. Symbolickou odpoveďou členskej základne na intervenciu v Kosove bola nádobka s farbou, ktorá v roku 1999 na bielefeldskom zjazde pristála plnou silou na hlave ministra zahraničných vecí Joschka Fischera. V zamazanom saku vystúpil za rečnícky pult a za divokého piskotu mnohých delegátov hovoril o „vládnutí“ a „realitách“. Napokon sa presadil.

Ani v Rostocku to nebude mať na budúci týždeň Fischer ľahké, lebo proti vojne v Afganistane je 76 % Zelených. Viac zaznamenáva len PDS - 89 % (zaujímavá je len 35-percentná opozícia sociálnych demokratov, rovnako silná ako v pravicovej CDU/CSU). U Zelených rastie kritika vojny s každou zhodenou bombou. Členovia strany majú obavy najmä z toho, že Washington sleduje v Afganistane a na Blízkom východe ďalekosiahlejšie ciele než zlikvidovať terorizmus. Ide najmä o podporu Izraela a Saudskej Arábie, teda o zásah proti Iraku.

V rámci kampane za nasadenie bundeswehru v Afganistane pozval kancelár Schröder k sebe 30 prevažne kriticky naladených spisovateľov, umelcov a filozofov, aby vysvetlil svoju „neobmedzenú solidaritu“ s vojnou. Magazín Der Spiegel uverejnil názory viacerých z nich. Podľa spisovateľa Christopha Heina „táto vojna neprinesie spravodlivosť a právo, ale nový teror a nových teroristov“. Jürgen Flimm, divadelný riaditeľ salzburských slávností, vidí vo vojne prehĺbenie priepasti medzi kultúrami: „V mene čoho? V mene západnej slobody? V mene civilizácie?“ Emeritný profesor Walter Jens vyjadruje názor, že „vojnu proti niekdajším protežantom USA, bin Ládinovi a jeho ľuďom platia nevinní, vyhladovaní, zmrznutí... Jestvuje vari šanca, že víťazstvo práve v tejto vojne prinesie zlepšenie pomerov a zmenšenie priepasti medzi chudobnými a bohatými?“ Spisovateľ F. C. Delius pripomína výrok riaditeľa známeho londýnskeho Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdiá sira Michaela Howarda, že bin Ládin nemôže v nijakom prípade prehrať a počet jeho nasledovníkov porastie. Delius dodáva: „Vidím len dve cesty: Ozajstnú pomoc hladujúcim a vzdelávaciu, kultúrnu ofenzívu spolu s fundamentálnou diskusiou o hodnotách.“

Jaroslav Brabec