ŠTÁT AKO VYDRIDUCH?

Znižovanie daní je zaklínadlom politikov nielen u nás, ale vo väčšine hospodársky vyspelých krajín. Prestížny britský týždenník The Economist si nedávno kládol otázku, či sa v minulom desaťročí dane v jednotlivých štátoch vskutku znížili, a o koľko to bolo. Nie je jednoduché na to odpovedať. Daň z príjmu patrí k najmenej pochopiteľným veciam na svete, tvrdil už pred pol storočím geniálny fyzik Albert

Takzvaná daň z príjmu, ktorú ako „dočasné opatrenie“ zaviedlo po prvý raz v histórii Anglicko v roku 1799, je dnes pevnou súčasťou daňových systémov väčšiny krajín. Jej princíp je jednoduchý (štát ukrajuje občanom z ich zárobkov), pravidlá na vymeranie tejto dane sú naopak pomerne komplikované. Ako je známe, sadzba dane zvyčajne rastie výškou príjmu, ktoré sa na tento účel rozdeľujú do rôznych pásem. Navyše sa z príjmu odratúva tzv. nezdaniteľná suma, ďalšie odpisy možno uplatniť na neplnoleté deti, manžela či manželku v domácnosti atď. Zákon stanovuje, ktoré príjmy možno z platenia dane celkom oslobodiť. A napokon k celkovému daňovému zaťaženiu treba prirátať to, čo každý človek platí na povinnom sociálnom poistnom. Aj to sú peniaze, ktoré si štát berie zo zárobkov ľudí. Summa summarum ide o systém, v ktorom je dosť zložité orientovať sa. Keď politici hovoria o znížení dane, väčšinou to znamená, že sa nejako zmení hranica príjmových pásem či výška odpočítateľných položiek. Takéto krátenie daní nemusí znížiť celkové množstvo vybratých peňazí, a to je dôvod, prečo h politici majú tak radi. V SR sa o znižovaní daní hovorí prakticky od začiatku deväťdesiatych rokov, občan i podnikatelia však stále tvrdia, že naše daňové zaťaženie je jedno z najvyšších v Európe. A hoci sa po nedávnom znížení z 29 na 25 percent pri dani z príjmov právnických osôb ozývali hlasy predovšetkým spokojné, predsa len nie je ojedinelý názor, že by daň z príjmu mohla byť ešte nižšia.

Niektorí daňoví experti ironicky tvrdia, že zložitý systém výpočtu dane z príjmu je dômyselným vynálezom politikov, ktorým ide hlavne o to, aby celkovú výšku daňového zaťaženia čo najviac zneprehľadnili. Niečo na tom zrejme je, pretože napríklad iba porovnanie daňových bremien v rôznych krajinách je takmer nadľudský výkon. Ak v SR existuje v súčasnosti sedem sadzieb dane z príjmu (čo zodpovedá počtu príjmových pásem) napríklad v Španielsku ich majú šestnásť, kým vo Švédsku iba jednu (všetky príjmy sa dania 56 percentami). Naopak „ľudomilnᓠje vo Švédsku výška nezdaniteľného minima, ktorá predstavuje v prepočte asi 24-tisíc USD, kým v neďalekom Holandsku možno legálne pred štátom uchrániť iba štvrtinu tejto sumy. Veľké rozdiely sú medzi jednotlivými štátmi aj pokiaľ ide o rozpätie medzi najnižšími a najvyššími daňovými sadzbami. Jednotlivé štáty sa odlišujú aj v množstve a výške daňových úľav. Inak povedané: nie je ľahké povedať, ako ten-ktorý štát svojich vlastných občanov vlastne „oberá“.

Jedným zo spôsobov porovnania daňového zaťaženia ponúkajú americkí daňoví lobisti, ktorí vyratúvajú tzv. deň daňovej slobody. Ide o deň v roku, keď výška HDP dosiahne sumu, ktorú štát vyberie na daniach, čiže dovtedy občania zarábajú na dane, kým po ňom už iba „sami pre seba“. Podľa niektorých odborníkov ide o veľmi nepresné kritérium, na základné porovnanie je však užitočné. Navyše je pre bežného občana veľmi zrozumiteľné, čo je možno dôvod, prečo ho mnohí politici nemajú radi.

Z času na čas sa od radikálnych ekonómov dočkáme názoru, že daň z príjmu by bolo možné celkom zrušiť. Tým skôr, že na dani z príjmu vyberie štát asi 10 % z balíka všetkých daní. Tieto peniaze by v štátnom rozpočte chýbali, ale zároveň by sa ušetrilo za administratívu. Nie je to utópia, podobnými modelmi sa zaoberá solídna ekonomická veda. Slovenská ekonomika si však takýto experiment nemôže dovoliť .

Eleonóra Bujačková