INVESTOR a nie MECENÁŠ

Robert Fico, predseda Smeru, nezostal dlho jediným „rebelom“, ktorý vystúpil z komisie ministerky pre správu a privatizáciu národného majetku SR Márie Machovej pre prípravu a realizáciu privatizácie SPP. Jeho postoj zrejme posmelil aj predstaviteľov Plynárenského odborového zväzu. V otvorenom liste požiadali M. Machovú o zrušenie členstva svojho zástupcu v tejto komisii. List poslali na vedomie aj slovenskému premiérovi a prezidentke Transparency International Slovensko. Podobne ako R. Fico aj plynárenskí odborári už dlhšie pociťovali formálnosť v práci, či lepšie povedané v samotnej existencii uvedenej komisie. Veď už pred niekoľkými dňami zástupca plynárov opatrne povedal, že komisia zasadala od svojho založenia len dvakrát. Pritom prvé stretnutie jej členov bolo úvodné a na druhom, v máji tohto roka, jej členovia podrobili kritike materiál predložený privatizačným poradcom. Ďalšie zasadnutia komisie zrušili, dokonca aj to, na ktorom sa mali posudzovať predbežné ponuky záujemcov o účasť na privatizácii 49 % akcií SPP. Žiada sa pripomenúť, že M. Machová o založenie komisie pod gesciou MSPNM SR, v ktorej mali byť zástupcovia koalície, opozície, odborníci atď., vytrvalo bojovala. Jej nesúhlas so založením ďalšej komisie pod vedením I. Mikloša síce riešila aj koaličná rada, ale... Ale dosiahnutý kompromis bol v skutočnosti prehrou M. Machovej. Škoda len, že to otvorene nepriznala. Dnes, keď vychádza na svetlo, že komisia vlastne nepracuje a jej členovia sú odkázaní na informácie z médií, čoraz nepresvedčivejšie vyznievajú slová predstaviteľov MSPNM SR či ostatných kompetentných o potrebe transparentnosti privatizácie

zlatej nosnice

slovenskej ekonomiky. Navyše, čím viac sa blíži koniec roka, keď sa mal zavŕšiť proces privatizácie najlukratívnejšieho slovenského podniku, tým viac začína byť viditeľné, že v mnohých otázkach zodpovední podcenili komplikovanosť procesu, jeho možný vplyv a význam z geopolitického hľadiska, ale i silu tlakov záujmových skupín. Rovnako podcenili aj faktor času. Už dnes však prichádzajú na to, že netreba nič uponáhľať len preto, aby sa splnili populistické povolebné sľuby. Preto akceptovali aj návrh privatizačného poradcu, aby vybraní deviati potenciálni investori mohli dokončiť dôsledne hĺbkový audit v SPP a prípadne vytvoriť nové konzorciá. A tak sa verejnosť dozvie meno víťaza medzinárodného tendra, ktorý predloží najlukratívnejšiu ponuku, najskôr v januári alebo vo februári budúceho roka. Zatiaľ je len jasné, že z druhého oficiálneho konzorcia záujemcov odstúpil jeden z partnerov (konkrétne Wintershall)

a otáznik visí

aj nad ruským gigantom Gazpromom. Ten síce potvrdil svoj záujem o privatizáciu SPP, ale či pôjde samostatne alebo sa spojí s niektorým ďalším uchádzačom, je ešte otázne. Podľa niektorých informácií, ktoré sa opierajú o tvrdenia ruského denníka Vedomosti, Gazprom rokuje s konzorciom Ruhrgas, SNAM a Gaz de France. Dokonca aj o spôsobe vkladu Gazpromu formou dodávok plynu, keďže približne 500 mil. USD za kúpu ponúkaného balíka akcií SPP by ako jeden zo štyroch členov konzorcia mal problém uhradiť. V súvislosti s účasťou Gazpromu v hre o SPP sa tiež nedá vylúčiť, že na stôl vytiahne aj kartu južnej vetvy plynovodu Jamal. Mená ostatných záujemcov o privatizáciu SPP zatiaľ predstavitelia vlády odmietajú zverejniť, i keď ťažko niekto uverí, že to nespochybňuje proklamovanú transparentnosť celého procesu. Zatiaľ len prezradili, že nie sú medzi nimi investičné spoločnosti, iba veľké energetické firmy z Európy a z USA. V pondelok sa komisia pod vedením vicepremiéra I. Mikloša zaoberala aj princípmi akcionárskej zmluvy tak, aby si štát zachoval možnosť veta a určité právomoci. Dokonca v nej okrem iného jednoznačne deklaruje, že preberá

na svoje plecia

prípadné záväzky v súvislosti s Duckého zmenkami či s nedoriešeným sporom medzi SPP a Kerametalom. Takýto postoj určite všetci potenciálni investori uvítajú. Na druhej strane by si ešte pred samotným finále privatizácie bolo treba uvedomiť aj ďalšie fakty, na ktoré upozorňujú odborníci. Podľa ich názoru by napríklad cena za predaný balík nemala byť jedinou prioritou. Zahraničný investor nebude mecenášom a bude chcieť, aby sa mu prostriedky v určitom časovom horizonte vrátili späť. A to nielen v ziskoch za tranzit plynu, ale aj v cenách plynu. Ďalej nezávislí experti zdôrazňujú, že predaj 49 % akcií nie je najšťastnejším riešením. Niektorí navrhujú predať menší podiel (a ich argumenty majú racionálne jadro), iní presadzujú predaj výrazne väčšieho balíka akcií, lebo štát má dosť možností zabezpečiť svoje záujmy a potreby. Samozrejme, aj to je pravda. Podľa tých druhých si totiž potenciálni investori veľmi dobre uvedomujú, že predajom

49 % akcií

sa privatizácia SPP nekončí. A predaj ostatných balíkov bude v ďalších rokoch už zrejme za nižšiu cenu. Preto radšej tých pár rôčkov počkajú. Takže otázka stojí, komu stanovenie výšky predávaného balíka akcií SPP v konečnom dôsledku najviac vyhovuje?

Zdena Rabayová