Vstupná brána nám veľa povie

Netreba lipnúť na zachovaní dobového braku

Výpravná budova je bránou, ktorou vstupuje zákazník do železničného prostredia. Ona vytvára prvý dojem, ktorý potom významne ovplyvňuje ďalšie nazeranie zákazníka na podnik. To mali zaiste na mysli už prví stavitelia železníc, keď projektovali pre relatívne malé koľajiská prvých železničných staníc pomerne honosné výpravné budovy. V 50. - 70. rokoch 19. storočia sa tak železničné budovy stali prvým významnejším prípadom objemovej typizácie v dejinách architektúry. Jednotný stavebný sloh sa potom uplatnil i na ostatných železničných stavbách - výhrevniach, stavadlách, vodárňach a strážnych domčekoch. Dobový

zmysel pre estetiku,

reprezentáciu a solídnosť spôsobil, že hoci sa formy železničných budov vyvíjali, už od samého začiatku v sebe obsahovali čosi, čo v ústrety každému príchodziemu hlásalo: „Sme seriózny podnik!“. Všetky črty železničného slohu sa potom rozvinuli v 80. rokoch 19. storočia, keď železničnú dopravu na území Slovenska plne ovládli Uhorské kráľovské štátne železnice (MÁV), Košicko-bohumínska železnica (KsOd) a Rakúsko-uhorská spoločnosť štátnej železnice (StEG) - každá s vlastným osobitným architektonickým prejavom. Dodnes ho možno výborne rozpoznať na budovách staníc Trenčianska Teplá, Štúrovo či Stupava (StEG). Mimoriadne hodnotnými objektmi z prvých rokov 20. storočia je výpravná budova v Leopoldove a zastávka Bratislava - Železná studienka (MÁV).

S rozpadom monarchie sa architektonický štýl železničných budov od základu zmenil. Predvojnový stavebný štýl vyvrcholil v budovách staníc Banská Bystrica a Zvolen. Potom sa však začalo tápať. Päťdesiate roky 20. storočia

degradovali železnicu

z výberového na náborový podnik. Medzi dôsledky tejto zmeny patril i všeobecný úpadok výzoru železnice. Azda najničivejší účinok na výzor starších budov mali prefabrikované široké trojdielne okná, hromadne montované prakticky kdekoľvek, bez ohľadu na čokoľvek. Takto degenerovaný výzor mnohých železničných areálov napokon dorazili rôzne prístavky a prílepky jestvujúcich budov, cudzo pôsobiace a mimoriadne nevzhľadné prefabrikované stavby. Odstrašujúcim príkladom je Galanta alebo Veľké Leváre. V takomto stave zastihol slovenské železnice november 1989. Napriek problémom, ktoré v tomto období

zaťažili železnicu,

objavili sa signály toho, že železničiarom predsa len záleží na výzore ich prostredia. Svedčí o tom viacero veľmi citlivých obnovení starších budov. Menovať možno predovšetkým obytný dom v Devínskej Novej Vsi, objekty v starom rušňovom depe Bratislava východ alebo výpravnú budovu v Pohronskej Polhore.

Tieto príklady dokazujú, že zvyšovanie estetickej úrovne železničného prostredia, čo by vzhľadom na panujúci neradostný stav malo byť jednou z dôležitých priorít podniku, nie je vecou vyšších ekonomických nárokov, ale skôr odbornosti. Je zjavné, že najmä v prípade starších železničných budov nie je zotrvávanie pri jestvujúcich zjednodušených formách, zlepšovaných nie vždy najvkusnejšími žiarivými pastelovými nátermi, žiadnym víťazstvom. V prípade uplatnenia nového architektonického prístupu na seba architekt berie zodpovednosť za to, že výsledok bude hodnotnejší než dôsledne realizovaná pôvodná podoba.