Vedia ako, ale netušia prečo

Jednou z najväčších záhad súčasnosti zostáva dôvod, prečo snívame. No na otázku ako snívame, však vedecký výskum dokáže podať podrobné odpovede. K tomuto poznaniu prispelo najmä pozorovanie mozgu snívajúcich ľudí - informácie o činnosti tohto orgánu sa zobrazovali na monitore. Za najvýznamnejšie považujú vedci zistenie, že vedomie snívajúceho človeka a vedomie bdejúceho sú štrukturálne rovnaké.

Podľa článku Michaela Schredla, zaoberajúceho sa výskumom snov v najnovšom vydaní časopisu Psychologie Heute, je sen skúsenosťou. Toto tvrdenie potvrdzuje aj fakt, že pravidelné nočné zážitky zo snov - nech sú akokoľvek fantastické, zmätené či nelogické - považujeme za rovnako reálne, ako keď bdieme a vnímame okolitý svet. Identita „snívajúceho Ja“ a „bdelého Ja“ navyše znamená, že človek sa môže učiť zo snov rovnako, ako zo skúseností v bdelom stave. Sny ponúkajú príležitosť získať najrozličnejšie skúsenosti - tie následne rozširujú vedomie v bdelom stave. V snoch skúšajú ľudia veci, ktoré potom rozšíria ich život v bdelom stave či prebudia osobnosť. V minulosti podobné skúsenosti opísali najmä spisovatelia: Novalis tvrdil, že zo snov sa môžeme učiť, kým Friedrich Hebbel zastával názor, že sny nám ukazujú, čo máme robiť.

Je to preto, že väčšina snov súvisí so súčasnosťou a s každodenným životom. Okrem toho však sny dokážu prepojiť dávnu minulosť s prítomnosťou. „Vo sne môžeme byť dieťaťom, ale aj niekým mimo všetkých metamorfóz starnutia, nezničiteľným a mimo času, ako jadro osobnosti, ktoré si v sebe uchovávame nezmenené,“ vysvetlil Schredl. Okrem psychologického výskumu snov Schredl upozornil aj na ďalšie dva významné vedecké smery: hlbinnú a biologickú psychológiu. Obe však majú svoje „ťažkosti“, dodal.

Napríklad v psychoanalýze zavedenej Sigmundom Freudom nie je jasné, či štúdie jednotlivých prípadov predstavujú všeobecne aplikovateľné závery nezávisle od klinickej terapeutickej praxe. Výskumníci „biológie snov“ zasa museli pripustiť, že funkcie snov nie je možné pochopiť tak ľahko, ako si to niektorí predstavovali. Táto biologická disciplína sa začala s niekoľkými dekádami úspechov po objave tzv. rýchleho pohybu očí (REM - rapid eye movement) v roku 1953. Tento pohyb prezrádza, že spiaci práve sníva. Pôvodne sa preto tvrdilo, že fázy sna sprevádzané REM riadi mozgový kmeň. Táto časť mozgu reguluje dýchanie a telesnú teplotu, ale s psyché a vedomím má len málo spoločného. To viedlo amerického vedca Allana Hobsona k záveru, že sny sú náhodnými produktmi rôznych činností nervov. Okrem faktu, že ľudia snívajú aj mimo fáz REM je známe aj to, že spánok s REM nie je fyziologickým základom pre snívanie, tvrdí britský neurológ Marc Solms. REM môže byť mechanizmom, ktorý spúšťa udalosti sna, ale môžeme snívať aj bez toho. Výsledky Solmsovho výskumu poukazujú na to, že sny vznikajú nie v primitívnych, ale vo vyšších častiach mozgu - tam, kde sa spracúvajú motívy nášho konania, emócie, sídli pamäť a senzorické skúsenosti.

Vďaka psychologickému pochopeniu snívania sa tiež zistilo, že rozdiely medzi snami mužov a žien nie sú biologického pôvodu. Sny musia byť chápané ako vyjadrenia každodennej skúsenosti. Neexistujú v nich rodové rozdiely, len rozdiely v bdelej skúsenosti, ktorú opäť reflektujeme v sne.

(TASR)