Petrodolárový výčap

Rusko-americké ropné hry o Afganistan

„Za každým veľkým majetkom stojí nejaké zlo,“ napísal Balzac v 19. storočí. V tomto storočí však treba Balzaca doplniť, že za každým zlom stojí nejaký veľký majetok. Ako sa ukazuje, všetky tie veľké slová o budúcnosti Afganistanu po Talibane majú za sebou hromadu peňazí. Sú len zásterkou oveľa dôležitejších vecí, a to, ako dostať ropu z bývalých republík Sovietskeho zväzu k Arabskému moru. Afganistan sám osebe nemá žiadne zásoby nerastných surovín, ale susedné, severné krajiny, ako je Kazachstan a Turkménsko, majú podľa najnovších odhadov najväčšie zásoby ropy na svete. Problémom je, ako toto čierne zlato dostať k spotrebiteľom

Po páde železnej opony nebolo Rusko schopné skonzumovať všetko to podzemné bohatstvo, preto hľadalo, ako ho dostať k najväčšiemu konzumentovi, a to k USA. Na začiatku sa Rusko snažilo previesť ropu cez svoje územie, lenže náklady na takýto transport sú nákladné a zdĺhavé. Riešením sa ukazoval ropovod cez afganské územie. Spojené štáty podporovali tento projekt, ale pozerali najmä na vlastné záujmy. Dali si podmienku, že Rusko nebude presadzovať svoj vplyv v tejto časti sveta. Ruský prezident Vladimir Putin prisľúbil Amerike, že jeho hlavným záujmom je, aby sa ropa z bývalých krajín Sovietskeho zväzu dostala čo najskôr a najlacnejšie ku kupcom. Ruské firmy, podobne, ako aj americké, totiž do tohto biznisu investovali ťažké milióny. Natíska sa tu otázka, prečo sa vlastne Putin po útoku na World Trade Center a Pentagón ponáhľal do Washingtonu. Z nepriateľa sa zrazu stal najlepší priateľ, možno dokonca hovoriť o revolúcii vo vzťahoch medzi Ruskom a USA. Dobre vedel, že bez silnej Ameriky si s Afganistanom neporadí. Nevyšlo to raz, druhýkrát už nechcel riskovať.

Washington medzi rokmi 1994 a 1997 podporoval Taliban. Prečo? Bol za tým americký ropný gigant Unocal, ktorý plánoval vybudovať plynovod z Turkménska cez afganské územie k Arabskému moru. Spoliehal sa, že talibanci si rýchlo podmania krajinu a budú tancovať tak, ako im „big brother“ bude pískať. Plány USA však nevyšli. Fundamentalistický islamský režim v Kábule sa obrátil proti svojmu chránencovi, bin Ládin proti svojmu učiteľovi.

Kazachstan a Turkménsko patria v súčasnosti medzi štáty s najväčším zásobami ropy a zemného plynu na svete. Rusko, ktoré má stále veľký vplyv v týchto satelitoch, nevedelo, ako tento „dar z neba“ vyviezť von z týchto krajín. Poznalo smer, lenže cesta bola plná úskalia, cez ktoré sa nevedelo prebiť. Rusko už nechcelo riskovať predošlé afganské dobrodružstvo a išlo na vec diplomaticky. V podzemných zásobiskách je totiž dostatok bohatstva pre viacerých partnerov. Putin „poradil“ prezidentom týchto republík, aby vyšli USA v ústrety, aby poskytli svoje územie spojencom. Kremeľ sa k tomuto kroku rozhodoval s ťažkým srdcom. Bol presvedčený, že otvára Washingtonu cestu k vplyvu v centrálnej Ázii. Tiež ropa bola hlavným dôvodom, prečo Saudská Arábia odmietla poskytnúť svoje územie americkým lietadlám. V rusko-amerických, dobre „naolejovaných“ vzťahoch totiž vidí veľkú konkurenciu. Ropovod zo zakaukazských republík by pripravil Saudskú Arábiu o miliardové príjmy a o vplyv na svetových ropných trhoch. Američania si na druhej strane nechcú dať diktovať od krajín združených v OPEC, za aké ceny majú nakupovať ropu. Rusko netrvá na tom, aby sa barel ropy predával po 20 USD. Bolo by nadmieru spokojné i s pätnástimi dolármi.

Petrodolárový výčap po desaťročia v ekonomickej chudobe utápaným republikám konečne otvára dvere k bohatým príjmom. Ropovod cez afganské územie by zľahčil a skrátil cestu čierneho zlata na Západ. Americké firmy ako napríklad Chevron investovali do projektov v Kazachstane, Turkménsku, Uzbekistane a Azerbajdžane vyše 47 mld. USD. Preprava ropy cez Kaspické more alebo ruské územie je nákladná. Navrhovaný projekt vybudovať ropovod z Azerbajdžanu ku Kaspickému moru, ropu prečerpať do tankerov a ďalej ju viesť cez Gruzínsko a Turecko k pobrežiu Stredozemného mora, by vyšiel na 4,5 miliardy USD. Ropa by sa touto zdĺhavou prepravou tak predražila, že jeden barel by vyšiel na vyše 30 USD. Podobný ropovod cez Afganistan a Pakistan do Karáčí by stál ani nie polovicu.

Americkým investorom sa prvý variant nepáčil, bol príliš nákladný, z druhého zasa mali strach, že investície v Afganistane nie sú v bezpečí. Vláda Talibanu im nedávala žiadne záruky. Samotný bin Ládin bol proti takýmto návrhom. Dobre vedel, že jeho vplyv v tejto krajine by potom bol nulový. Budoval si štát v štáte. Radšej dával vlastné peniaze vláde v Kábule, ako by bol pripustil vstúpiť Američanom do tejto krajiny. A keď to nešlo po dobrom, Washington sa rozhodol, že to pôjde po zlom. Jedenásty september bol vodou na mlyn americkej politike v tomto kúte sveta. Stovky ton bômb dopadlo na Afganistan, tisícky ľudí prišlo o život. Podobný osud zrejme čaká aj majstra teroristických útokov - Usámu bin Ládina. Rusko i USA potom budú mať voľnú cestu. Nový ropovod bude napĺňať štátne, ale i súkromné pokladnice oboch veľmocí.

Vladimír Švač

Montreal