Zneužitie výskumov

Neviditeľné biologické mikroorganizmy môžu byť pôvodcom smrteľne nebezpečných ochorení. Ľudia už v stredoveku pochopili, že sú využiteľné i ako veľmi účinné zbrane hromadného ničenia. Už skoro tridsať rokov platí konvencia zakazujúca biologické zbrane, ktorá však neobsahuje dostatočné kontrolné mechanizmy.

Biologické bojové prostriedky sú choroboplodné zárodky a ich jedovaté produkty. Ich zvláštnosťou je samovoľné šírenie a zložité zisťovanie druhu nákazy a inkubačnej doby. Nekontrolované šírenie, a teda možnosť, že sa môžu obrátiť proti útočníkovi, je ich jedinou nevýhodou. A aj dôvodom, prečo sa v minulosti žiadny zo štátov neodhodlal použiť ich vo veľkom. Vedci definujú, že okrem antraxu, ktorý nepatrí medzi najsmrteľnejšie biologické zbrane (mortalita 5 až 20 percent), existuje niekoľko desiatok nebezpečných ochorení spôsobených vírusmi, baktériami či hubami. Najvyššiu úmrtnosť vykazujú osoby nakazené vírusom Eboly a i ďalšie horúčky sú veľmi nebezpečné. Na vírusovú východnú encefalitídu umiera v priemere každý druhý nakazený človek, na tularémiu až 60 percent infikovaných.

Vedci upozorňujú, že všetky tieto ochorenia sa veľmi ťažko liečia. Vakcín je buď obmedzené množstvo, alebo nie sú bežne dostupné. Proti Ebole a ďalším hemoragickým (krvácajúcim) horúčkam lieky ani vakcínu zatiaľ vedci nenašli.

Použitie biologických zbraní sa datuje už od stredoveku, kedy bol ako metóda vedenia ozbrojeného konfliktu z vtedajšej Kaffy (dnes Feodosia na Kryme) do celej Európy rozosiaty dýmejový mor s tragickými následkami (vyhubenie viac ako 30 miliónov obyvateľov). V minulom storočí Nemecko použilo antrax v prvej svetovej vojne, držiteľmi biologických zbraní v druhej svetovej vojne boli prakticky všetky veľmoci. S rozvojom molekulárnej biológie a genetického inžinierstva sa počas studenej vojny mnohé štáty intenzívne venovali i výskumu a výrobe bakteriologických kultúr. Všetky tieto vojnové programy môžu byť vážnou hrozbou, varujú vedci. Tí sa zasadili aj o prijatie zákonných noriem.

Najstarším platným moderným dokumentom medzinárodného práva, ktorý zaradil biologické zbrane medzi zakázané, bol Ženevský protokol z roku 1925. Protokol nadobudol platnosť v roku 1928, predvojnové Československo ho ratifikovalo v roku 1938. V apríli 1972 bola prijatá ako prvý odzbrojovací dokument vôbec Konvencia o zákaze vývoja, výroby a hromadení zásob bakteriologických (biologických) a toxínových zbraní a o ich zničení. Dodnes ju ratifikovalo 143 krajín vrátane SR. Konvencia je však nedokonalá (nie sú prostriedky na overenie toho, či sa plní) a bolo by potrebné ju aktualizovať.

(kab)