Honorár za nový život?

O definitívnom kroku vpred z klbka agónie rozhodli začiatkom týždňa do prípadu zainteresovaní členovia vládneho kabinetu M. Dzurindu, keď ministrovi zdravotníctva R. Kováčovi dali zelenú na vyhlásenie konkurzu na štátny podnik Imuna v Šarišských Michaľanoch. Tento podnik už dlhý čas stojí na kraji priepasti, napriek tomu, že je (ešte vôbec?) vari jediným výrobným podnikom patriacim pod ministerstvo zdravotníctva, produkujúcim infúzne roztoky, krvné deriváty a ďalšie podobné výrobky. Pôjde pritom podľa nich o riadený konkurz, cieľom ktorého bude okrem uspokojenia veriteľov zachrániť strategickú výrobu vrátane spracovania krvnej plazmy, ako aj umožniť vstup strategického investora. R. Kováč chce predtým ešte urobiť vážne (!) rozhodnutia - predovšetkým zabezpečiť prílev peňazí do Imuny (doteraz to nešlo?, pozn. autora), aby nebola zastavená výroba a aby Slovensko nebolo odkázané na dovoz vitálnych preparátov. Imuna teda dohrala svoju úlohu podľa vzoru bájky o labuti, šťuke a raku (rozumej o štáte, manažmente a zamestnancoch), ktorí zapriahnutí do voza, každý ťahal svojím smerom, až sa voz rozsypal. Mnohí si kladú otázku, ako je to vôbec možné, že tento niekedy úspešný a navyše strategický podnik sa nepodarilo ani po troch kolách sprivatizovať, ale naopak, dostať ho do priepasti?

Imuna začala mať problémy už začiatkom 90. rokov, hoci keby mohla zdravo podnikať, čo ako štátny podnik nemohla, tak by sa vďaka lukratívnosti jej produktov z finančných problémov mohla dostať veľmi rýchlo. Konečný zvrat v jej vývoji vrátane úspešnej privatizácie mnohí zrejme očakávali po voľbách pred tromi rokmi, no ako vidno, stal sa pravý opak. Namiesto toho, aby súčasná vláda pokračovala vo využívaní zahraničného úveru vo výške 44 mil. DEM s vládnou zárukou z éry vlády V. Mečiara z roku 1998, keď v priebehu dvoch rokov mali v Imune zvýšiť nielen výrobnú kapacitu, ale hlavne získať medzinárodnú certifikáciu na spracovanie krvnej plazmy, a tým aj možnosť registrácie výrobkov na zahraničných trhoch. Vládny kabinet však celému projektu zavelil stop a Imuna stačila z neho vyčerpať sotva 7 mil. DEM. Ba čo viac, ďalej sa dostávala do chápadiel druhotnej platobnej neschopnosti, pretože najmä hlavní odberatelia jej produktov čoraz častejšie zabúdali na to, že za výrobky treba aj zaplatiť. Len v roku 1999 dosahovali ich dlhy voči Imune okolo 190 mil. Sk, pričom záväzky Imuny boli o 50 mil. Sk nižšie.

Neskôr, v roku 1999, došlo k vyňatiu podniku z radu strategických s umožnením následnej privatizácie so vstupom strategického partnera. Nasledovali tri kolá a už v prvom sa situácia zamotala, keď privatizačný výber bol neprehľadný a na možnosť privatizovať dostali ponuky od ministerstva privatizácie aj nejestvujúce subjekty, proti čomu protestovali aj odborári. Odpoveď na otázku, prečo k súčasnému stavu muselo vôbec dôjsť, som si požičal od kolegu - novinára, ktorý v Imune prežil časť života a ako tvrdí, situáciu pozná lepšie než všetci odborníci z ministerstiev, ktorí sa v ostatných rokoch zvyčajne na niekoľko hodín zastavili, aby detailne spoznali problémy tohto podniku. Podľa neho Imuna nepadla na kolená preto, že by vyrábala nekonkurenčnú nekvalitu, ale z tohto dôvodu, že prekážky jej robili práve tí, ktorí záujmy podniku i štátu mali chrániť.

Konkrétne? Finančné toky zahatali najmä štátne nemocnice, ktoré za dodané infúzne roztoky Imune jednoducho neplatili. Tie isté subjekty však za roztoky zo zahraničia platili dodávateľom hotovými peniazmi. Ďalej od 7-percentnej dovoznej prirážky boli od roku 1999 najprv oslobodené zahraničné lieky na rozdiel od dovážaných surovín pre výrobu Imuny. Štát ako vlastník podniku jednoducho nezosúladil svoje kroky s manažmentom a zamestnancami a vzniká podozrenie, že Imuna padla podľa vopred pripraveného scenára. Zrejme čas ukáže, kto je jeho autorom za dobrý honorár a kto sa podujme Imunu za zlomok jej ceny dvíhať z popola.

Ladislav Kulik