Odišiel za Orfeom

Slovo na papieri sa stáva patetickým, len vyslovené má vlastnú váhu, napísal raz Vojtech Mihálik, básnik, ktorý vo vyše polstoročnom autorskom vývine prekonal niekoľko etáp a v istom zmysle je jeho poézia obrazom úsilí slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia. Uvedomil som si to, keď mi v sobotu 3. novembra zavolala jeho dcéra Zoška a povedala krátku vecnú vetu: Pred hodinou zomrel otec.

Vyrástol v chudobnej rodine sezónneho murára, študoval na Filozofickej fakulte v Bratislave, ale svoj literárny talent presadzoval už od ranej mladosti v dobových časopisoch. Od „teistických“ Anjelov sa v ďalších knihách postupne dostával na rovinu sociálneho dialógu vo Vzbúrenom Jóbovi, oslave industrializácie Slovenska v Spievajúcom srdci, ale v hĺbke zostával intímnym lyrikom, čo vari najviac dokázal v Sonetoch pre tvoju samotu, v Náreku a neskoršie v Účasti, kde rekapituloval svoj život cez prizmu detstva a vyznanie matke. Mihálikova ľúbostná lyrika zostane skvelou ukážkou majstrovstva básnika, ktorý vyrástol na klasickej gréckej poézii a poznanie dokázal transformovať do modernej podoby. Bol skvelým recitátorom poézie a rečníkom.

Bol autorom, ktorý sa nevyhýbal ani literárnym a jazykovým polemikám, ironicky v aforizmoch glosoval rovesníkov i spoločnosť, sprostredkoval slovenskému čitateľovi grécke drámy a rekonštruoval poéziu poetky Sapfó. Sám sa hlásil aj k odkazu P. O. Hviezdoslava a ako virtuóz viazaného verša je príkladom ďalším básnickým generáciám. Odišiel za svojím obľúbeným Orfeom do podsvetia vo veku 75 rokov po niekoľkomesačnej chorobe. Budú tam spolu spievať, ale nezaniknú ani jeho verše, ktoré zanechal v takmer dvadsiatich zbierkach pozemským milovníkom poézie.

Rudolf Čižmárik