Šaronov kompromis: Neustúpime!

Jeruzalem zostane podľa Izraela nedeliteľné mesto

„Máme nápady, ako skončiť krvavý konflikt (medzi Izraelom a Palestínčanmi), ale čo potrebujeme v tomto regióne, je politická vôľa.“ Záver Euro-medu, tohtotýždňovej vrcholnej schôdzky šéfov diplomacií EÚ a Stredomoria v Bruseli, nebol vôbec nápaditý. Nápady na základe existencie politickej vôle sú tu už pol storočia. Pravda, v historickom kontexte a s prihliadnutím na doteraz prijaté a záväzné rezolúcie BR OSN, ako aj mierové zmluvy medzi oboma zúčastnenými stranami - izraelskou a palestínskou, vyznievajú alarmujúco skôr slová izraelského premiéra A. Šarona. Podľa neho „Jeruzalem zostane navždy jednotným a nedeliteľným hlavným mestom štátu Izrael“. Toto vyznanie povedal premiér na okraj svojho zámeru urobiť „v záujme mieru významné kompromisy“. Z bezpečnostných dôvodov však koriguje myšlienku Peresovho mierového plánu. Palestínsky štát musí byť nielen demilitarizovaný, ale Izrael si musí ponechať kontrolu nad z vojenského hľadiska strategickým údolím rieky Jordán a nad úzkym pásom na západnom okraji Predjordánska, pričom budúcnosť palestínskych utečencov sa má riešiť „kompenzáciu“, a nie „právom na návrat“ do Izraela pre nich a ich potomkov. Nedá sa nespýtať, čo za „významné kompromisy“ má Šaron na mysli.

Takto pred tromi rokmi, v októbri 1998, ešte na poste ministra zahraničných vecí vo vláde B. Netanjahua, sa pred podpisom mierovej zmluvy vo Wye Plantation dušoval, že bude proti zmluve, ak by sa mal Izrael vzdať 13 percent územia okupovaného na Západnom brehu. „Mojou úlohou bude bojovať za zem pre Izrael.“ Len pripomeňme, že tých 13 % územia (požiadavka USA) stále znamenalo pre Izrael plnú kontrolu nad 60 % Západného brehu (zóna C). Palestínčania v tom čase plne kontrolovali len 3 %, ktoré sa podľa zmluvy mali rozšíriť na 18,2 % (zóna A - plná kontrola) a 21,8 %, pokiaľ ide o administratívnu kontrolu (zóna B). V porovnaním s dohodami z Oslo tak mal Tel Aviv vlastne navyše ponúknuť len symbolické 1 %. Pričom podľa dohody zo 4. mája 1999 sa celá zóna B (administratívna kontrola) mala stať zónou A (úplná, teda aj bezpečnostná kontrola).

Šaron ani pri nástupe na post premiéra kompromisy mierového riešenia s Palestínčanmi neponúkal. Prvoradá bola požiadavka nekompromisného boja Palestínčanov s extrémistami, ale so striktným odmietnutím recipročnej požiadavky Palestínčanov, týkajúcej sa izraelských extrémistov. Dnes tvrdí, že okupácia šiestich palestínskych miest v Predjordánsku je len novým spôsobom vykorenenia palestínskeho extrémizmu: „Ľudia nemajú radi slovo ťzabíjanieŤ, povedzme, že extrémisti boli odstránení z našej spoločnosti.“ Ako tvrdí denník Haarec, Šaron preferuje nový palestínsky štát vo forme kantónov (teda nesúvislého územia), ktoré budú mať v rukách miestni velitelia. Niečo vám to pripomína? Ďaleko od napätia by to nemalo. Možno by to bol ďalší Afganistan, nehovoriac už o zosilnenej kontrole Izraela v záujme vlastnej bezpečnosti. Teda ďalšia okupácia.

Základnými podmienkami trvalého riešenia však nie je len územie a bezpečnosť. Sú to aj utečenci a Jeruzalem. V prípade utečencov sa stanovisko Izraela vôbec neodlišuje od pôvodných zámerov. Podľa OSN dosiahol oficiálny počet arabských utečencov 656 000. Vyše 280 000 ušlo na Západný breh Jordánu, 70 000 do Jordánska, 100 000 do Libanonu, 4000 do Iraku, 75 000 do Sýrie, 7000 do Egypta a 190 000 do pásma Gazy. Dnes Izrael tlačí na EÚ, aby vytvorila finančný fond náhrady, do ktorého prispeje aj Izrael, a zabezpečila, že sa utečenci nikdy naspäť nevrátia. Je to zmysluplné: depalestinizácia a naopak silná imigrácia Židov (Šaron predpokladá ďalších milión) do Izraela a na okupované územia len zlepší východiskové pozície Izraela pri konečných rokovaniach. Veď aj pokiaľ ide o Jeruzalem, Staré mesto vyňaté s jeho kresťanskými svätyňami je stále pod mandátom OSN, pričom vojenské získanie východného Jeruzalema Izraelom vo vojne v roku 1967 ako „večné jednotné hlavné mesto“ svet nikdy neprijal.

Šaron teda neponúka nič. Žiadny kompromis, ktorý je na trvalé riešenie potrebný. Ponúka Gazu ako základ palestínskeho (k tomu demilitarizovaného) štátu, ktorú Palestínčania pod kontrolou dávno majú. Oháňa sa sťahovaním z území, na ktorých v súčasnosti už dávno nemá čo robiť a ktoré sa tak nezákonne opakujúco anektuje. Šaron však vie, čo robí. Vedľajšie kompromisy sú gestom, že sa o dialóg pokúša. Odmietnutie návštevy USA pre neho okrem toho prinieslo záruku, že sa prezident G. W. Bush nestretne s Arafatom počas pripravovaného rokovania VZ OSN. Arafat sa tak neodváži jednostranne vyhlásiť štát, pretože by skutočne riskoval krajinu bez hraníc. Dnes tak na rokovaniach so šéfom izraelskej diplomacie Š. Peresom budú rokovať o všetkom, ale vlastne o ničom.

Slávka Blazseková