O suverenitu neprídeme

Komentuje Eleonóra Bujačková

Otázka suverenity jatrí atmosféru európskej integrácie. Obavy, že vstupom do klíčiaceho európskeho zoskupenia stratíme príliš mnoho, ak nie všetko zo svojej suverenity, nie sú iba slovenským špecifikom. Nemôžeme ju pripisovať historickému faktu, že z osemdesiatich troch rokov od roku 1918 sme si užili suverenity iba tri desaťročia, a teda je nám štátna zvrchovanosť vzácnejšia než iným. V piatich najväčších krajinách EÚ, s históriou veľmi odlišnou od našej, si občania cenia svoju štátnu suverenitu azda i viac ako občania SR. V týchto piatich krajinách 52 percent občanov si želá zachovať štátnu suverenitu, aj keby tým mala byť oslabená únia. V tomto sa teda od svojho susedstva výrazne neodlišujeme, a pritom celú otázku suverenity kladieme falošne, a preto márne. Vstup do EÚ, podpisy zmlúv, ktorými zo svojej vôle prijímame podmienky členstva, nielenže neznamená ani čiastočnú stratu suverenity, naopak. Veď domyslené k samej podstate, na každú medzinárodnú zmluvu, ktorou sa štát zaväzuje znášať určité normy svojho postupu s inými štátmi, by bolo možno pozerať sa ako na konárik uťatý zo stromu suverenity. Ak si uvedomíme, že každý štát je zviazaný stovkami zmlúv a mnohé sú v desiatkach rôznych zmluvných spoločenstvách, potom sú to iba mŕtve pahýle suverenity.

Štáty si svoju suverenitu starostlivo uchovávajú a ich dobrovoľný vstup do medzinárodných zväzkov je vrcholným vyjadrením ich suverénnej vôle. Slovensko svoju suverenitu dokladuje, overuje a vyjadruje dobrovoľným vstupom do zmluvných zväzkov. Suverénny štát sa môže vymaniť zo zmlúv, môže si vykročiť sólo globálnym priestorom alebo si vymyslieť iné zoskupenie, pokiaľ si, pravda, poráta dôsledky svojho kroku a je pripravený platiť jeho cenu.

Vstupom do EÚ a postupným zrastaním s mnohými európskymi štruktúrami, zladením ekonomických, politických i spoločenských noriem a procesov, tým všetkým si nepochybne vytvoríme silné putá. Do medzinárodných zväzkov môžeme vstupovať práve preto, že sme suverénnym štátom. Pokiaľ však niekto chápe suverenitu ako ľubovôľu štátu robiť si v medzinárodnej aréne čo chce a kedy chce, potom bude vstup do európskych štruktúr vnímať ako ústup z pozícií suverenity. Absurdnosť takejto filozofie je už v tom, že v súčasnosti neexistuje štát, ktorý by nebol už dávno podriadený ustáleným a všeobecne záväzným normám medzinárodného zvykového práva.