Žijú tak ako ktokoľvek iný

Na návšteve v družstve invalidov Univerzal Piešťany

V roku 1987 otvoril bývalý elektrotechnický gigant na Slovensku - piešťanská Tesla, š. p., v rámci programu rozvoja pracovných miest pre spoluobčanov so zmenenou pracovnou schopnosťou výrobnú halu pre telesne ťažko postihnutých, ktorej súčasťou bola jedáleň, zdravotné stredisko, klubovňa a bezbariérová bytovka pre 48 obyvateľov, ktorí sa sem nasťahovali zo všetkých kútov Slovenska. Po roku 1989 sa činnosť štátneho podniku skončila, a tým sa skončili aj pracovné aktivity súvisiace s projektom „vozičkárov“. Mnohí sa vrátili domov, pretože nadštandardné byty už finančne nemohli po strate zamestnania utiahnuť, iní začali rozmýšľať, čo ďalej. V roku 1993 sa skupina z nich po rôznych skúsenostiach s jednorazovou prácou rozhodla začať podnikať. Keďže halu s rozlohou 1800 štvorcových metrov vyňali z privatizácie, prešla bezodplatným prevodom do majetku mesta. Družstvo pod názvom Univerzal, ktoré založili „vozičkári“, dostali od mesta do dlhodobého prenájmu za symbolickú cenu. Veľké priestory však bolo

treba udržiavať,

opravovať, len réžia ročne stojí do 800-tisíc Sk, preto sa jej časť rozhodli ďalej prenajímať za podmienky, že každá firma, ktorá tu nájde svoje miesto, poskytne pracovné príležitosti niekoľkým vozičkárom. V tom čase bol predsedom družstva Štefan Dibdiak, ktorý do Piešťan prišiel z Dolného Kubína. Pôvodným povolaním strojár, ktorého však zaujali počítače, a tak vypracoval projekt v hodnote viac ako milión korún na grafické a účtovnícke programy. „V tom čase to bola utópia, čo sa týka financií. Nik neveril, že sa nám podarí uviesť moje predstavy do reality. Našťastie sa nám podarilo získať podporu z PHARE vo výške 1,3 mil. Sk, ktorú sme použili na rekvalifikačné kurzy pre prácu s počítačmi a na zakúpenie potrebnej výpočtovej techniky. PHARE nám pomohlo pri naštartovaní a uvedení do života, menšiu pomoc poskytol aj úrad práce. Dnes moja

utopistická predstava

existuje v praxi a navyše živí kolegov s rovnakým osudom, ktorí našli nový zmysel života.“

Družstvo invalidov Univerzal dnes vlastní šesť členov so sídlom v Piešťanoch a v súčasnosti zamestnáva 16 telesne postihnutých. Ďalším šestnástim vybavili prácu v piatich firmách, ktoré v objekte majú prenajaté priestory. Pracujú v nich v rôznych pozíciách - ako sekretárky, v baliarni, pri dávkovaní vitamínov, montujú svietidlá, pri počítačoch v rámci skladového hospodárstva, pri etiketovaní. Ich veková hranica sa pohybuje od 30 do 50 rokov. Väčšina z nich prišla do Piešťan na začiatku, teda v roku 1987, ako mladí, 25-roční ľudia. Od roku 1997 je predsedom družstva Pavel Hradský z Myjavy, ktorý si už svoj život bez práce nevie predstaviť. Podľa jeho vyjadrenia je to jediné zariadenie svojho druhu na Slovensku. „Kým som bol doma,

môj život

nemal taký zmysel ako dnes. Našiel som si pracovné uplatnenie a môj život je oveľa plnohodnotnejší. Navyše, ak mám ďalší príjem, iná je aj životná úroveň.“ Družstvo ponúka široký sortiment služieb - výrobu vizitiek, hlavičkových papierov so spracovaním firemného loga, zhotovenie ponukových listov, cenníkov, katalógov a iných tlačovín až po kompletnú hrebeňovú alebo termo väzbu, svadobné, promočné a iné oznámenia, plnofarebné skenovanie, kopírovanie digitálnou kopírkou, prepis a úpravu textu na PC, vedenie jednoduchého účtovníctva a ďalšie práce podľa požiadaviek zákazníkov. Našťastie, majú za sebou veľmi dobré podnikateľské zastúpenie, ktoré patrí medzi stálych zákazníkov, čo im zabezpečuje stále príjmy. Nie je však všetko také jednoduché. Správca konkurznej podstaty Tesly jednoducho rozhodol o odpojení a o predaji paroplynovodu a hala ostala zrazu bez tepla. Družstvo preto v tomto roku muselo investovať 2,2 mil. Sk do výstavby novej plynovej kotolne. A keďže im nejde v prvom rade o zisky,

ale o prácu,

aj cenové relácie sú výhodnejšie ako za porovnateľné služby iných firiem. „Musíme sa obracať, aby sme všetky náklady pokryli. Menšími dotáciami nám pomáha len Zväz výrobných družstiev. Niekedy je situácia veľmi vážna, hlavne, keď hľadáme prácu pre tých, ktorí sa nechceli rekvalifikovať, ale pracovať chcú. Ide predovšetkým o skladanie rôznych súčiastok a komponentov, balenie, osádzanie plošných spojov. Sú to však jednorazové práce, ktoré sú aj menej finančne ohodnotené. Ten, kto mal záujem rekvalifikovať sa, mal lepšiu východiskovú pozíciu a lepšiu šancu na uplatnenie. Čím je človek viac postihnutý, tým by mal robiť odbornejšiu prácu. Hovorím to z praktických skúseností.“ Štefan Dibdiak sa v roku 1997 vrátil do rodného kraja na Oravu, kde postavili podobnú bezbariérovú bytovku a kam ho ťahalo nielen

rodinné zázemie,

ale aj príťažlivá hornatá krajina, ktorá mu v Piešťanoch chýbala. Keďže mal kontakty na množstvo podnikateľov, ktorým spracúval účtovníctvo, založil si živnosť, je však v ustavičnom kontakte s piešťanským družstvom invalidov pracovne i osobne. Dnes má 43 rokov a tvrdí, že našiel zmysel svojho života. „Stretávam sa so zdravými ľuďmi, som v spoločnosti, a to, že som vozičkár ma neobmedzuje, žijem ako každý iný a hlavne nie som sám.“

Zora Petrášová