Boj proti starnutiu

Zatiaľ boli pravidlá jasné a jednoduché: organizmy sa narodia, žijú viac-menej predpísaný počet rokov, a potom zomrú. Ak si strážite váhu, správne jete a veľa cvičíte, môžete možno získať trochu viac času. Ale strojnásobiť dĺžku života? Alebo ju predĺžiť štvornásobne? Či vôbec vylúčiť samotný pojem obmedzenej dĺžky života? Vylúčené. Aspoň donedávna to tak vyzeralo. Ale teraz však rastie počet vedcov, ktorí sa rozhodli dať sa do boja so starým spôsobom nazerania na starnutie. Čo platí pri výskumoch pre červov, môže a malo by platiť aj pre ľudí. Ukazuje sa, že bunkové mechanizmy, ktoré spôsobujú starnutie, sú rovnaké. Vyzbrojení týmto poznaním vedci začínajú hľadať riešenie dvoch veľkých životných záhad. Prečo starneme a čo je ešte dôležitejšie, čo proti tomu môžeme urobiť.

Cesty k riešeniu sú fascinujúce. Asi najsľubnejšia je možnosť, že vedci jedného dňa nielen predĺžia obdobie života, ale ho aj zlepšia. Už dnes začínajú hovoriť o pravdepodobnosti, že ľudia v druhej stovke svojho života budú mať hladkú kožu, pevné svaly, dobrý zrak, ale aj množstvo energie a veľkú sexuálnu potenciu. Pravdou je, že ľudský vek sa predlžuje. Kým v roku 1900 predpokladaná dĺžka života bola štyridsaťsedem rokov, dnes je to takmer 77 rokov. Je však reálnych 200 rokov života alebo iba 150? Či vari 300? A keď nie, tak prečo? Telo je napokon tiež iba stroj, aj keď nevypočitateľný. Ale ako pri všetkých strojoch by malo byť reálne predĺženie jeho záručnej lehoty. Vedci tvrdia, že nemajú žiadny očividný dôkaz, aby sa dĺžka života blížila k obmedzenej hranici, pokiaľ táto hranica vôbec existuje.

Podobne ako sa éra moderného genetického výskumu začína rokom 1953, keď bola identifikovaná dvojitá DNA (kyseliny deoxyribonukleovej, ktorá uchováva genetické informácie ), začiatok modernej éry skúmania starnutia môžeme umiestniť do roku 1961, keď anatóm Leonard Hayflick urobil rovnako dôležitý objav. Hľadal odpoveď na otázku, v čom je pôvod starnutia. Sú to bunky samotné, ktoré jednoducho ochabnú, a tým ochabne celý organizmus? Aby to zistil, vzal plodové bunky a preniesol ich do Petriho misky. Bunky sa delili. Ich počet sa zdvojnásobil, nový opäť vzrástol dvakrát a celý cyklus sa opakoval asi stokrát, až naraz sa proces delenia zastavil a nastalo čosi ako starnutie. Bunky spotrebúvali menej potravy, ich membrány sa zhoršili a celkovo bunečná kultúra upadala. Hayflick pokus opakoval s bunkami sedemdesiatročného človeka. Bunkové starnutie sa začalo podstatne skôr, približne po dvadsiatich až tridsiatich zdvojeniach. Bunky zo starého človeka boli prosto staré.

Pre gerontológov to bol fantastický materiál. Ak sa totiž ľudské tkanivo správa rovnako v Petriho miske ako v tele, znamená to, že každá bunka má zakódované akési svoje hodiny, ktoré jej odmeriavajú čas života. Keby sa podarilo tieto hodiny nájsť a vymazať ich funkcie, bunky i tkanivá by mohli byť prakticky nesmrteľné.

Niektorí vedci skúmajú starnutie ako proces poškodzovania buniek. Vychádzajú z toho, že - rovnako ako všetky organizmy - i bunky produkujú pri premene energie odpad. Jedným z najzložitejších vedľajších produktov tohto procesu je druh oxygenovej molekuly známej ako voľný radikál, v podstate voľná molekula s elektrónom navyše. To vytvára elektrickú nerovnováhu, ktorú molekuly chcú vyrovnať. A tak blúdia okolo a snažia sa spojiť s inými molekulami alebo štruktúrami vrátane DNA. Poškodia tak mnoho buniek a spôsobia mnoho porúch. Mnoho odborníkov propaguje ovocie a zeleninu, pretože obsahujú antioxidanty, teda látky, ktoré sú schopné voľné radikály na seba naviazať a odviesť z tela. Skóre je však zatiaľ nerozhodné. Niektorí odborníci dokazujú, že zvýšený prísun antioxidantov súvisí s dramatickým poklesom rakoviny a ostatných ochorení, iní však tvrdia pravý opak. V každom prípade iba málo vedcov skúmajúcich starnutie sa domnieva, že liečenie šalátmi je tou správnou cestou k predĺženiu života.

Sľubnejší sa zdá byť výskum iného vedľajšieho produktu bunkového metabolizmu, akejsi lepkavej hmoty, ktorá, zjednodušene povedané, vzniká, keď sa proteín viaže s cukrami. Táto lepkavá hmota v tele vytvára celé pavučinové siete, tie blokujú tepny, vedú k tuhnutiu kĺbov či spôsobujú očný zákal. To všetko sú choroby staroby. Predstava, že veľká tragédia starnutia a umierania je v podstate proces karamelizácie, bola síce trochu nezvyčajná a trápna, ale ďalšie výskumy ju potvrdzujú. Na otázku, prečo bunky umierajú, nemajú vedci zatiaľ odpoveď. Biológovia skúmajúci ľudské chromozómy si však všimli, že na špičkách chromozómu je niečo, čo pripomína zakončenie šnúrok do topánok. S každým delením bunky sa tieto končeky chromozómov (telomery) zmenšujú. Keď sa pri pokusoch bunka opakovane delila stokrát, z konca na špičke chromozómu nezostalo takmer nič a bunka sa prestala rozmnožovať. Výnimkou sú bunky spermatu a rakoviny, ktoré sa delia nie stokrát ale tisíckrát. Vedci sa zamerali na tieto zvláštne dlhoveké bunky a podarilo sa im objaviť enzým, ktorý špičky chromozómov chráni. Nazvali ho telomeráza

Vedci veria, že pomocou tohto enzýmu by bolo možné vyhnúť sa starnutiu. Úlohou zostáva nájsť gén, ktorý riadi produkciu telomerázy a tak ovplyvňovať jej množstvo v kladnom či zápornom zmysle. Nájsť však medzi tisíckou génov v každej bunke ten jeden pravý, zostáva v oblasti fantázie.

Vedci sa snažia nájsť akúsi genetickú páku, ktorou by starnutie mohli ovplyvniť, stoja však pred zložitou úlohou. Pravdepodobne iba málo génov ovplyvňuje priamo hodiny odmeriavajúce životný čas buniek, ale ďalších viac ako sedemtisíc je do tohto procesu zapojených rôznym spôsobom. Zoradiť i jeden z nich tak, aby spomalil starnutie, je nesmierne zložitý proces. A zoradiť ich 7000, je zatiaľ celkom nemožné.

(mb)