Kto ponesie zodpovednosť?

V rokoch 1994 - 1999 vzrástli zlé úvery štátnych bánk o 757 %

V tomto roku sa vláde konečne podarilo realizovať časť svojich predvolebných sľubov a sprivatizovala tri bývalé štátne banky. Týmto krokom „výkladná skriňa“ slovenského bankovníctva dostala nových, určite lepších majiteľov ako mala doteraz a celkové príjmy za predaj Slovenskej sporiteľne, IRB a VÚB (42,5 mld. Sk) aspoň na chvíľu nasýtili stále hladný štátny rozpočet. Na druhej strane však náklady, ktoré bol spojené s predprivatizačným procesom, sa vyšplhali do rekordnej výšky 132 mld. Sk.

Ak by sme mali na zreteli len ekonomický prínos z tejto transakcie, tak by sme mohli povedať, že vláda je zlý obchodník, pretože príjmy nepredstihli náklady. Na obranu vlády však treba podotknúť, že podľa mnohých odborníkov bola cena za predaj bánk adekvátna súčasným ekonomickým podmienkam. Takže jediným ukazovateľom, ktorý kazí dojem, sú práve náklady. Cena 132 mld. Sk je vysoká a prakticky aj doslovne to zaplatí každý občan tohto štátu. Viac ako 26 000 korún nás každého stojí neschopné vedenie týchto troch bankových domov od začiatku 90. rokov.

Na začiatku celého privatizačného procesu v roku 1999 mala vláda dve možnosti, buď bude banky ozdravovať, a potom ich predá, alebo ich predá (za „korunu“) a ozdravenie nechá na nových vlastníkov. Vzhľadom na dezolátny stav v štátnych bankách, ktorý si vyžadoval rýchle riešenie, bol nakoniec zvolený prvý variant. Problémom číslo jeden bolo množstvo zlých úverov, ktoré sa nazhromaždilo v bankách od roku 1990. Kým v roku 1994 bola suma klasifikovaných pohľadávok (zlých, nesplatených úverov) v troch štátnych bankách 15 mld. Sk, o päť rokov neskôr to už bolo 113,2 mld. Sk (nárast o 757 %)! Je to cena za to, že štátne banky uprednostňovali pri poskytovaní úverov politickú príslušnosť pred ekonomickými pravidlami. Vláda rozhodla, že celý predprivatizačný proces ozdravenia sa začne presunom týchto úverov na „štátnu“ Konsolidačnú banku, š. p. ú. a na novozriadenú „štátnu“ akciovú spoločnosť Slovenskú konsolidačnú. Celkovo až v dvoch etapách sa na tieto spoločnosti previedli úvery vo výške 113,2 mld. Sk. Tie sa v portfóliách bánk nahradili na tento účel vydanými štátnymi dlhopismi v rovnakom objeme s termínmi splatnosti 5, 7 a 10 rokov. Zároveň došlo k navýšeniu základného imania všetkých troch bánk (IRB 5,7 mld. Sk, Sl. sporiteľňa 4,3 mld. Sk a VÚB až 8,9 mld. Sk). Týmto krokom sa dosiahla optimálna výška vlastného kapitálu, čo sa odrazilo aj v náraste kapitálovej primeranosti nad odporúčanú úroveň 8 %. Celkovo najviac zlých úverov mala VÚB (až 59 % zo všetkých presunutých), ktoré boli nahradené dlhopismi v hodnote 66,24 mld. Sk. Nasledovala Slovenská sporiteľňa s úvermi vo výške 32,4 mld. Sk. Klasifikované pohľadávky IRB boli celkovo (vrátane úverov za družstevnú bytovú výstavbu) 14,5 mld. Sk

Suma nákladov za ozdravenie bánk je známa, kto však za zlé hospodárenie ponesie zodpovednosť? Prví by mali byť ľudia, ktorí stáli na čele štátnych bánk od roku 1990 až do začiatku ozdravenia. Nie sú to len predsedovia a členovia predstavenstva a dozorných rád, ale aj riadiaci pracovníci, ktorí boli a stále sú zodpovední za poskytnuté zlé úvery. Na zlom riadení bank nesú svoj podiel viny aj tí, ktorí týchto „odborníkov“ na tieto miesta dosadili - politici v ministerských kreslách. Preto je načase vyvodiť hmotné, trestnoprávne, ale aj morálne dôsledky za neschopné vedenie bánk.

Marcel Laznia