Protesty bez efektu a pacienti mimo hry

Toto obdobie charakterizuje v zdravotníctve domáhanie sa zlepšenia. Zástupcovia stavovských, profesijných a odborových organizácií v zdravotníctve, ako aj zdravotných poisťovní v SR považujú odvody do fondov zdravotného poistenia za poistencov v prípadoch, kde uhrádza poistné štát, uvedené v návrhu zákona o štátnom rozpočte na rok 2002 za neprijateľne nízke. Žiadajú, aby štát odvádzal v roku 2002 minimálne 686 Sk mesačne za jedného poistenca (14 % z minimálnej mzdy.) Zároveň apelovali na všetkých poslancov NR SR, aby pri schvaľovaní zákona o štátnom rozpočte na rok 2002 pri vedomí svojej zodpovednosti zohľadnili túto požiadavku. V prípade schválenia akejkoľvek nižšej sumy a nesplnenia tejto požiadavky nie sú schopní zabezpečiť poskytovanie zdravotníckej starostlivosti vrátane výchovy lekárov na lekárskych fakultách i postgraduálneho vzdelávania na úrovni, akú občania nášho štátu právom očakávajú. Pre Slovenskú komoru stredných zdravotníckych pracovníkov bola v tomto období zasa neprijateľná podoba zákona o povolaní sestry a pôrodnej asistentky. V prijatom vyhlásení tejto stavovskej organizácie sa okrem iného píše, že nesúhlasia, aby zo zákona boli vypustené také základné ustanovenia, ako je definícia ošetrovateľstva, kompetencia sestry a pôrodnej asistentky, požiadavky na primerané vzdelanie a jeho úroveň. Žiadajú, aby v zákone bola zakotvená povinná registrácia všetkých sestier a pôrodných asistentiek v praxi. Slovenská komora stredných zdravotníckych pracovníkov (SKSZP) v tejto súvislosti upozorňuje, že povinná registrácia nie je v rozpore s Ústavou SR a našimi zákonmi. Každý má právo na ochranu svojho života a zdravia a na primeranú a etickú zdravotnícku starostlivosť. Podľa prezidentky SKSZP M. Hadáčovej by sa týmto naplnili očakávania a nároky voči sestrám a pôrodným asistentkám, aby svoje povolanie vykonávali ľudsky a odborne spoľahlivo. Vo verejne dostupnej časti registrov by si každý mohol overiť, či sestra alebo pôrodná asistentka, ktorá ho ošetruje, je registrovanou sestrou, a teda profesijne spôsobilou a uznanou.

Nuž, je diskutabilné, či práve v humánnej oblasti pomôže legislatíva a zmení postoje k pacientom, ktoré práve niektoré pracovníčky v tejto oblasti charakterizujú. V našej ankete, ktorá bola zameraná na sondu do úrovne zdravotníckej starostlivosti, boli najväčšie výhrady k ich arogancii, nevšímavosti a neochote. Podobné spôsoby prekážali našim čitateľom aj u lekárov prvého kontaktu. V jednom z vyjadrení, ktoré sme dostali elektronickou poštou, pisateľ uviedol, že „niektorí lekári prvého kontaktu sa k pacientom správajú tak, akoby ich chorí obťažovali. Nemajú o nich záujem ani po prosbe, aby medicínske či laboratórne výsledky interpretovali do reči laika, prípadne vysvetlili v širších súvislostiach. Dožadovanie sa bližších informácií o chorobe alebo prevencii niektorí z nich považujú za drzosť zo strany pacienta...“ V takýchto prípadoch teda určite nepomôžu zmeny v legislatíve ani rozpočet, ktorý by sa rovnal sume, akú majú na zdravotníctvo v najbohatších krajinách.

Ľudmila Koníková