Naozaj náš národný šport?

Komentuje Eleonóra Bujačková

V jednom prieskume sa takmer štvrtina z viac ako tisícky respondentov otvorene priznala, že „získala príjmy, ktoré vláde zaprela“, prípadne „nepriznala úplne všetky svoje získané príjmy“. Pritom počet ľudí, ktorí sa daniam vyhýbajú, je ešte vyšší, pretože v spomínanom prieskume mnoho ľudí neodpovedalo. Niektorí analytici tvrdia, že daňové úniky sú národným športom, ktorým sa prešibaní daňoví neplatiči chvália a sú to oni, ktorí sú presvedčení, že to je „morálny alebo aspoň ospravedlniteľný postup, vyjadrujúci vzdor voči štátu, ktorý nerešpektuje ich potreby“. Odborníci a komentátori sa roky pokúšajú o odpoveď na otázku, prečo je to tak. Od neuspokojujúceho prerozdeľovania toho, čo daniar vyberie, až po chlácholivé zdôvodnenia, že inde to nie je oveľa lepšie. Pravdou je, že v krajine, kde sa tieto úniky stali národným športom, žiadny dobrý príklad netiahne. Kde je teda príčina tohto stavu? Systematické okrádanie štátu, považované v zásade za pochopiteľné a nie nejako mimoriadne amorálne, vyplýva hlavne z toho, že veľká časť občanov svojmu štátu neverí. Ani v srdci, ani v mysli to nie je ich štát, nesolidarizujú s ním v tomto nepochybne spoločnom údele. Prevláda, žiaľ, názor, že sú to „oni“, tí hore, ktorí nám vládnu, čo nás doviedli na mizinu. Tak prečo tiež nie my ich! Nie je to dobré pre budúcnosť štátu, v ktorom občania takto zmýšľajú. Našťastie, nie všetci.

Výsledok iného prieskumu je totiž povzbudzujúci. Podľa neho čoraz viac ľudí vníma ekonomické výsledky krajiny ako dobré. Aj keď je dosť vecí, ktoré sa ich nepriaznivo týkajú. Čím to je, že aj v takej nedokonalej spoločnosti sú títo ľudia spokojní? Niektorí sociológovia zastávajú dosť tvrdý názor, že to je výraz pohodlnosti, ľahostajnosti, intelektuálnej lenivosti. Od záujmu o veci verejné sa vraj títo optimisti vrátili k svojmu záhradkárčeniu, a tam im nič nechýba. Dalo by sa to povedať aj inak. Ten každodenný všedný život ide svojou vlastnou cestou, má svoje pravidlá, dokonca i svoju individuálnu morálku. A má svoje prirodzené zákony priorít. Dobré i menej žiaduce. Dobré je, že pribúda najmä mladých ľudí, ktorí preferujú, že žijú v slobodnej spoločnosti. Tá síce pomaly, ale predsa len vytvára podmienky na to podstatné, čo chcú, a na čom im najviac záleží. Byť svojprávnymi jedincami, sami za seba zodpovednými, s čo možno najrovnejšími šancami na sebarealizáciu, na uplatnenie, ktoré by bolo úmerné ich vzdelaniu, pracovitosti, nadaniu. Ak nie doma, tak inde vo svete.

Po prijatí Slovenskej republiky do EÚ sa ponúknu doteraz netušené pracovné príležitosti v cudzine. Predovšetkým ľuďom s vysokoškolským vzdelaním. Samozrejme, že to bude odlev tých najlepších mozgov z našej krajiny, samozrejme, že by sme ich radšej videli pôsobiť doma, samozrejme, že ich nechceme stratiť. To by sa však štát musel postarať aspoň o trochu porovnateľné domáce podmienky. Jedným z kľúčových dôvodov, prečo sa to nedarí a hneď tak nepodarí, je to, že nie je dosť peňazí v štátnej pokladnici. Pretože štvrtina neplatí riadne dane. A navyše, tí zúfalo krátkozrakí sú na to aj pyšní.