Jánošík, ale aj Don Quijote

Čo sa smie a nesmie, a predsa robí s paragrafmi

Sú veci, ktorých váhu si človek uvedomí až vtedy, keď si to prečíta v tlačenej forme, v nejakej knihe alebo v časopise. O Jánošíkovi počúvame celý život, zvykli sme si naňho. Pred niekoľkými týždňami som však o ňom čítal v jednom časopise venovanom Slovensku, ktorý vyšiel u nás, ale v anglickom jazyku a o pár dní neskôr v slovenskej verzii Encyklopédie vzdelanosti, Rider Digestu. Pretože to vyšlo u nás, tak tam bola samostatná kapitola aj o Slovensku. V obidvoch publikáciách sa hovorí aj o slovenskej histórii a o známych slovenských osobnostiach. V časopise Spectacular Slovakia sa napríklad uvádza zoznam desiatich najvýznamnejších Slovákov druhého tisícročia a na 4. mieste, hneď za A. Dubčekom, je uvedený J. Jánošík. V Encyklopédii to dotiahol ešte vyššie, dostal sa do prvej trojky opäť s A. Dubčekom a W. Kempelenom, vynálezcom „šachového automatu“. Priznávam sa dobrovoľne, že ma to šokovalo. Či je dobré a obvyklé, že staviame na piedestál človeka, ktorý pri všetkých sympatiách k nemu bol predsa

len zbojníkom,

o tom tu nechcem polemizovať. Bolo to však práve v období, keď ma v práci trápil jeden problém, kvôli ktorému som sa rozhodol napísať aj tento článok. Možno preto ma napadla jedna kacírska myšlienka: môže či nemôže ovplyvňovať naše etické postoje, posudzovanie dnešných „vylomenín“ to, že naším skoro najväčším hrdinom je sympatický zbojník, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“? Nech to zostane rečníckou otázkou, ktorú som použil iba ako motto na uvedenie nášho problému.

Pracujem v jednej akciovej spoločnosti, ktorá bola sprivatizovaná v prvej vlne kupónovej privatizácie. Nehmotný a hmotný majetok vrátane podnikových bytov bol ohodnotený podľa štátom určených predpisov, a táto hodnota sa dostala do privatizačného projektu. Štát potom prostredníctvom FNM predal hmotný aj nehmotný majetok štátnej akciovej spoločnosti malým „držiteľom investičných kupónov, DIK-om“ a investičným spoločnostiam. V príslušnom zákone sa síce učene hovorí o „prevode vlastníctva podľa zvláštnych predpisov“, ale to na skutočnosti nič nemení. Investičné

kupóny mali

svoju konkrétnu hodnotu a okrem kúpy akcií sa mohli aj speňažiť. Tento majetok sa stal súkromným vlastníctvom akcionárov a v danej hodnote sa dostal aj do súvahy akciovej spoločnosti. Po nejakom čase však začal pôsobiť „Jánošíkov syndróm“, ktorý však, nech mi Jánošík prepáči, na konci 20. storočia bol predsa len anachronizmom. Bol prijatý zákon, ktorý prikázal novým vlastníkom, v pôvodnom znení mestám a obciam, aby za symbolickú cenu „predali“ svoje byty nájomníkom. Na privatizačné, teda investičné kupóny mal právo rovnakou mierou každý dospelý občan nášho štátu, ale byt za 10- až 20-tisíc Sk už mohla získať iba jedna časť obyvateľstva, nájomníci obecných a družstevných bytov. Aby sa táto „krivda“ zmiernila, „aby sme vyšli v ústrety nájomcom bývalých podnikových bytov, ktorí v porovnaní s nájomcami obecných a družstevných bytov boli v tomto smere diskriminovaní“, a okruh privilegovaných občanov sa rozšíril, v roku 1999 JUDr. Robert Fico, CSc. predložil návrh novely zákona č. 182/1993 Z. z. O vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Bol úspešný, ako o tom on sám informuje 8. júla 1999 v denníku Práca. Aj prvý citát je z tohto článku, v ktorom už v nadpise

hovorí o vlastníctve

súkromných, právnických alebo fyzických osôb ako o „bývalých podnikových bytoch“, ktoré boli „získané“ vo veľkej privatizácii. Síce si je vedomý toho, že tzv. cena je „veľmi výhodná a mnohí sa v procese odkupovania bytov neoprávnene obohatia“, ale treba to urobiť, lebo „nikto nevie, ako sa bude vyvíjať nevypočítateľná slovenská legislatíva“.

V tejto novele štát zákonom prikazuje súkromným podnikom a spoločnostiam, že svoj vlastný majetok sú povinní „predať“ tým osobám, ktoré v týchto bytoch bývajú. „Cenu“ opäť stanovil štát a nie je tajomstvom, že táto suma je symbolická, až smiešna. Predstavuje zhruba 5 % trhovej hodnoty a 20 % účtovnej hodnoty, ktorou tieto byty figurujú v základnom imaní a v účtovníctve spoločnosti. Nájomník podnikového bytu vo väčšine prípadov nie je

ani zamestnancom

vlastníka bytu, má právo získať podnikový byt za 5 % trhovej hodnoty a keď je šikovný, na druhý deň ho môže predať za trhovú cenu a získať povedzme 250- až 300-tisíc Sk. Toto jeho právo sa zakladá na tom, že si nepostavil vlastný dom, nekúpil si družstevný byt, ale bezplatne získal podnikový byt onoho času a dnes v ňom býva. A teraz sa pozrime na to, čo sa stane, keď spoločnosť dodržiavajúc literu zákona „prevedie“ svoje súkromné vlastníctvo na nájomníka za tak výhodných podmienok:

- Musí dať dokopy kompletnú dokumentáciu, potrebnú na prevod vlastníctva. A tu hneď vzniknú často neprekonateľné prekážky. Pri privatizácii to pôvodný vlastník štát zabudol urobiť. Neurobil ani zlomok toho, presnejšie nič z toho, čo dnes od súčasných vlastníkov žiada.

- Ak sa podarí získať všetky potrebné doklady, a tento obchod storočia sa uskutoční, potom sa to musí doriešiť aj účtovne. A tu vzniká ďalší problém. Vďaka už spomínanému silnému sociálnemu cíteniu štátu (na Jánošíkov spôsob), predajná cena bytov je

výrazne nižšia

ako ich účtovná hodnota. A rozdiel je stratou pre spoločnosť. Stratou, ktorá znižuje základné imanie a zhoršuje hospodársky výsledok. Síce teraz je to už tzv. dobrý náklad, ktorý síce znižuje základné imanie a hospodársky výsledok, ale nezdaňuje sa ako zisk. Treba však povedať, že to nebolo vždy tak. Pôvodne to bol zlý náklad, ktorý sa pripočítaval k daňovému základu a platila sa z neho aj 40-percentná daň. Náš Jánošík, aby sme naňho úplne nezabudli, celkom určite je hrdý na svojich potomkov, ale nemôže sa ubrániť pocitu menejcennosti, keď sa s nimi porovnáva. On síce bral bohatým, ale v živote ho nenapadlo, že by orabovaní páni mali zaplatiť ešte aj daň zo straty. Ani to ho nenapadlo, že by mohol ozbíjať aj chudobných, aby mal viacej na rozdávanie. Totiž, nezanedbateľné percento súkromných podnikov (po slovensky: prevažná väčšina) je chudobných a výrazne podkapitalizovaných. Keď za „veľkorysosť“ štátu budú

musieť platiť účet

oni, potom takými aj zostanú, kým nebudú musieť hodiť uterák. Tento stav napravilo ministerstvo financií koncom roku 1999 v zákone o daniach z príjmov, keď preradilo stratu z „prevodu“ podnikových bytov zo skupiny zlých nákladov do skupiny dobrých. Muselo to byť ťažké rozhodnutie, lebo to spôsobuje zníženie hospodárskeho výsledku vlastníkov bytov a následne aj zníženie dane zo zisku, čo je v ostrom protiklade so základným snažením ministerstva financií. A predsa to urobili, čo ich ctí. Škoda, že sa zastavili na polceste a prešľap nenapravili úplne. Takže dnes nič nebráni tomu, aby sa „prevádzanie vlastníctva“ urobilo v plnej kráse. Lehota, zákonom daná na jej realizáciu, totiž práve končí. Tvorcovia zákona mysleli aj na to, aby podniky nemali problémy s nezvyčajným prílevom peňazí z tejto transakcie, a preto podľa zákona vlastník bytu nemôže žiadať celú „horibilnú“ sumu naraz. Práve naopak, je povinný umožniť splácanie „ceny“ v priebehu troch rokov, čiže de facto poskytnúť trojročný, bezúročný úver tomu, kto ten byt je ochotný kúpiť. Je to ďalšia výhoda pre kupujúceho a nevýhoda pre predávajúceho, ktorá sa dá presne vyjadriť v korunách.

Poslanec JUDr. Robert Fico, CSc. síce vo svojom citovanom článku oznámil širokej verejnosti, že „odpredávanie bytov sa už nedá zastaviť“, ale my sme sa o to predsa len pokúsili, ako nejakí nedonosení potomkovia ďalšej historickej osoby menom Don Quijote de la Mancha. Viedlo nás k tomu určité, možno detinské podozrenie, že tu sa stalo niečo, čo sa prieči Ústave SR. Tá totiž presne vymedzuje

právo štátu

v oblasti zasahovania do súkromného vlastníctva svojich občanov. Taxatívne určuje, kedy to môže štát urobiť. Takýto alebo aspoň trošku podobný prípad sa nám tam nepodarilo nájsť. Potom však vzniká otázka, na základe čoho naši zákonodarcovia zasahujú po ôsmich rokoch do vlastníctva sprivatizovaných podnikov a na základe čoho spôsobujú miliónové škody súkromným spoločnostiam a podnikom? Vzniká však aj ďalšia otázka: prečo to urobili? Prečo to urobil poslanec JUDr. Robert Fico, CSc.? Prečo ho mrzí iba tzv. diskriminácia nájomníkov podnikových bytov a prečo ho nemrzí skutočná diskriminácia vlastníkov bytov? On sa v zákonoch predsa musí vyznať, on musí poznať aj ústavu tohto štátu. V naivite sme išli ešte ďalej. Napísali sme na Ústavný súd. Odpoveď prišla pomerne skoro: oznámili nám, že náš návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou SR sa odmieta ako podaný zjavne neoprávnenou osobou. Zákon to neumožňuje. Síce už to platí len mesiac, ale vtedy mali ešte pravdu. Bol som prekvapený, keď som nedávno čítal v novinách, že predseda Ústavného súdu poradil niekomu v súvislosti s privatizáciou Transpetrolu, lebo

nám neporadil

od nich nikto. Iba poučil o tom, čo nesmieme. Tak sme sa obrátili na Najvyšší súd SR, potom na okresný súd. Najvyšší súd SR nám oznámil, že fyzickým ani právnickým osobám právnu pomoc pri riešení ich problémov neposkytuje. Okresný súd na náš list dodnes nereagoval. Odvtedy síce uplynul iba rok a dobre vieme, ako sú naše súdy preťažené. Demokratický systém však má ešte dva piliere, vyskúšali sme aj tie. Napísali sme dvom poslancom. Jednému z dnešnej vládnej koalície a jednému z dnešnej opozície. Na počudovanie boli jednotní, nereagoval ani jeden. S tretím pilierom demokracie sme pochodili takisto - nereagoval ani jeden oslovený.

Tak, a tu sme na konci našich možností. Zákonná lehota čo nevidieť končí, nájomníci sa čoraz netrpezlivejšie dožadujú svojich práv a niet najmenších pochybností, že sa obrátia aj na súd. Čo môže urobiť súd? Iba jednu vec, odsúdi nás, lebo zákony treba dodržať. Aj vtedy, keby ten zákon nejakým nedopatrením predsa len bol zlý či nebodaj protiústavný. Teraz ma napadá, že na pána prezidenta sme sa ešte neobrátili. Necháme si túto možnosť na koniec. Požiadame ho o milosť (ak to zákon umožní), keď nás odsúdia.

Ing. Karol Gémesi

VUNAR Nové Zámky