Zlomové momenty polygrafie

Bez ohľadu na trh produkcia má rovnakú kvalitu

Polygrafický priemysel je odvetvím, ktorého tvár aj profesionálna štruktúra pracovníkov sa v poslednom období výrazne zmenila. Vplývajú na to nové technológie a všeobecný vývoj vo svete. Zväz polygrafie na Slovensku, ktorý vznikol podobne ako ostatné zamestnávateľské zväzy, krátko po politických zmenách na konci 80. rokov, združuje v súčasnosti do 40 členov. O premenách tejto profesie a o tom, ako svojim členským firmám a rozvoju polygrafie na Slovensku pomáha, hovorí prezident Zväzu polygrafie Slovenska Ivan Kováčik, generálny riaditeľ Slovenskej Grafie. Prvú podstatnú zmenu priniesla komputerizácia a digitálne technológie. Proces prípravy tlače sa za posledných pár rokov zmenil na nepoznanie. Iné sú technológie, organizácia práce, technika aj požiadavky na kvalifikáciu. Zväz by mal preto pomôcť pri vzdelávaní a riešení sociálnych problémov. „Ide o úlohy, ktoré si vyžadujú silnú organizáciu a práve toto by malo byť jej úlohou na ďalšie obdobie,“ tvrdí prezident ZPS. „Pravda, stále sa snažíme pripraviť tlačiarne na tieto zmeny. Organizujeme rôzne vzdelávacie akcie k zmenám, ktoré prinášajú informačné technológie. Cieľom je teraz zväz postupne prebudovať, pritiahnuť doň

nové podniky

a nasmerovať ich tak, ako to je v Európe. Ak hovoríme aj o procese racionalizácie, znižovaní počtu pracovníkov a zvyšovaní produktivity, nie vždy to musí znamenať absolútnu stratu zamestnania,“ tvrdí Ivan Kováčik. „Môže to byť napríklad spojené s rekvalifikáciou. Proces zmien sa urýchľuje, no táto technologická prestavba má značné investičné nároky. Väčšina slovenských subjektov tieto prostriedky k dispozícii nemá. Úrokové sadzby úverov sú nad rámec návratnosti, je to teda jednoduchšie pre tých, čo sú napojení na zahraničných investorov. Musíme rátať s tým, že zahraniční investori sa začnú na Slovensku presadzovať tak, ako sa v predchádzajúcich rokoch presadili v Maďarsku, Poľsku a v Česku. Úroveň techniky značne predbehla úroveň kvalifikácie aj schopnosti techniku využívať. Toto je zlomový moment na rozhraní 20. a 21. storočia. Treba predvídať, či a za akých podmienok zostane tlačovina aj pre ďalšie obdobie výrobkom, o ktorý bude na trhu záujem. Nárast

ceny papiera

v 90. rokoch znamenal značné obmedzenie požiadaviek na tlač. Zdraženie spôsobilo, že mnohí inzerenti prešli na elektronické spôsoby vizualizácie. Reklama a inzercia, to je podstatný zdroj investícií v tejto brandži a bude aj v budúcnosti. Lenže po tom, čo sa náklady v tlačiarňach racionalizovali a cena papiera sa upravila smerom dolu, naspäť sa z tej inzercie nevrátilo 100 %, ale iba 70 %. A aj keď podiel tlačenej inzercie trochu klesá, stále to nie je nezaujímavé. Takže treba hľadať také formy, aby tlačiareň naďalej zohrávala úlohu, ktorú zohrávať môže. Napríklad v 90. rokoch z tlačiarní odišli sadzači a litografi. Táto fáza práce sa presunula do rôznych štúdií alebo k vydavateľovi. Išlo o veľmi silnú skupinu pracovníkov, ktorí boli schopní sa rekvalifikovať a zároveň mali skúsenosti. Je fakt,

že počítačom

sa značne urýchlilo spracovanie textu. Ale v klasickej technológii sa nemohlo stať, že by sa do denníka dostal ypsilon alebo ťpankhartyŤ. Naraz sa myslelo, že stačí, ak to počítač rýchlo spracuje a nebudeme potrebovať odborníkov. Lenže výstup už nie je plnohodnotný. Je rýchlejší, lacnejší, ale stráca kvalitu. Odborník musí vedieť, ako optimálny výrobok vyzerá. A mal by byť schopný pochopiť nové technológie. V tlačiarňach a štúdiách, kde zostali odborníci, sú vo výrobnom procese kontrolné body, ktoré zabránia vzniku nepodarkov. Tlačiareň dokáže aktívne využívať počítače a technológie na spracovanie obrazových a textových vstupov. Dáta použiteľné pre tlačovú formu dokáže transformovať aj na iné využitie, napríklad na CD-ROM alebo na vizualizáciu elektronickou formou.“

A ako sa odrazili zmeny v polygrafii na činnosti zväzu? Ivan Kováčik je toho názoru, že v uplynulých rokoch sa prispôsobovali novovznikajúcej štruktúre polygrafie. Za členov získavali aj menšie tlačiarne, preto v stanovách nie sú limity, čo sa týka počtu zamestnancov alebo obratu. Majú snahu získať za členov i organizácie a spoločnosti, ktorých činnosť predchádza tlačiarenskej, teda vydavateľstvá alebo napríklad dodávateľov papiera. Začiatkom 90. rokov na Slovensku bol boom zakladania nových tlačiarní, často išlo o malé

tlačiarne v garážach

s jedným-dvoma strojmi. Dnes sa však už situácia vykryštalizovala. Zostali tie firmy, ktorých cieľom nebolo momentálne rýchlo veľa zarobiť. Je medzi nimi viacero takých, ktoré ponúkajú služby na slušnej úrovni a sú schopné zabezpečovať požiadavky nielen slovenského, ale i zahraničného trhu. Členstvo vo zväze je zaujímavé už aj tým, že zabezpečuje isté spojenie medzi podnikateľskými subjektmi a nadstavbou, teda Asociáciou zamestnávateľských zväzov, cez ňu s tripartitou, vládou a parlamentom. Ďalej Ivan Kováčik pokračuje slovami: „Ešte v prvej polovici 90. rokov nás Európske združenie zamestnávateľských zväzov prijalo za riadneho člena. Sme preto pri zdroji informácií a máme otvorené dvere do ktoréhokoľvek zväzu v rámci EÚ. Myslím si, že je to pre nás významný krok čo sa týka integrácie do európskych štruktúr, často sa práve prostredníctvom týchto našich kontaktov dostaneme k informáciám, ktoré od našich orgánov oficiálnou cestou nezískame. Skúsenosti polygrafov so zahraničím sú veľmi často aj obchodné. Trh pre slovenské tlačené slovo je totiž malý, obmedzený znalosťou jazyka. Ak chce tlačiarenský priemysel držať ako-tak krok so zahraničím, musí uplatňovať trhový prístup ako všade inde. Drahé zariadenie musí byť využité naplno.“ Je bežné, že rozhodujúce

stroje nepretržite

bežia šesť dní v týždni. Rotačka by si slovenským periodikom rozhodne nepokryla ani tie základné náklady. Preto sa hľadá náplň za hranicami, kde je väčšia ekonomická a kúpna sila, kde je viac obyvateľstva a série sú preto väčšie ako u nás. Navyše je zahraničný zákazník dôležitý aj preto, lebo spoločnosť, ktorá chce fungovať, a nie je práve monopolným výrobcom, musí mať spoľahlivého partnera, ktorý platí za dodanú produkciu. Takýchto partnerov je na Slovensku stále málo. Legislatíva zatiaľ v ničom nepokročila a o vymožiteľnosti práva radšej nehovoriť. Máme stále nepohnuté pohľadávky ešte z roku 1991. Figurujú v aktívach, ale žiadne aktíva z toho nikdy nebudú. Takže organizácia, ktorá je napojená na zahraničie, má za reálnu cenu aj devízové prostriedky na nákup materiálov alebo strojného vybavenia. Na zahraničné trhy nemôžu ísť nekvalitné výrobky. Žiadny podnik nerobí inak pre zahraničný trh a inak pre domácich zákazníkov. Takže aj to potom zvyšuje schopnosti firmy ponúknuť lepší produkt z hľadiska vizáže či úžitkových vlastností.

Zuzana Krútka